Boh prišiel, ale neodišiel?

Ján 1:14: „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“

„Hej Ervin, nevšimol si si, že vianočné sviatky skončili?“ môžeš dať takúto otázku. No, práve to je problém. Že som si to všimol. Končia nejak rýchlejšie, ako prichádzajú. Boh prišiel k nám... narodil sa na svet... videli jeho slávu... Dnes už máme iné starosti. Začína nový rok, ktorý je potrebný dobre naštartovať. Teraz je „čas“ urobiť rozhodnutia, zanechať zlozvyky, zaviazať sa ku každodennému čítaniu Biblie a podobne.

Trochu preskočím. Skončil koniec sveta, ktorý sa mal udiať 21.12.2012. Svet šalel. Vo viacerých krajinách rabovali obchody. Duchovno, v tomto mystickom prípade zvrátené, žije v plnom prúde. Ľudia pozerajú a hovoria: „Tu je odpoveď, význam, vytrhnutie z bied, záchrana!“ Tieto popletené zvrátenosti fungujú ako v sekulárnom, mystickom a aj v kresťanskom formáte. Vieš prečo? Lebo rýchlo zabúdame, že vianoce skončili.

Čo sa na vianoce stalo? Slovo Božie, živá, aktívna reč Božia nabrala podobu človeka. To znamená, že celá Božia kreatívna majestátna moc sa objavila v človeku medzi nami. Ľudstvo 33 rokov pozorovalo jeho život, slová a činy. Nebol schovaný v bohoslužobných priestoroch, ukrytý a „oddelený“ od sveta. Ak by to tak bolo, svet by nikdy nemohol vidieť Jeho slávu, slávu jednorodeného od Otca. Ak by Ježiš nebol vo svete, svet by nemal šancu porozumieť pravde a milosti.

Čo naše kresťanstvo a svet urgentne potrebujú? Previesť vianočný príbeh o realite Boha, ktorého vidno do života učeníka. Učeník sa neschováva. Naopak. Ži svoje pevné ale autentické kresťanstvo vo svete. Ak vianočný príbeh Boha medzi nami a v nás skončil, aj my sme skončili. Ak žije, máme nádej.

Nedá sa začať rok lepšie, ako sa z Božej milosti rozhodnúť žiť radikálne milosť a pravdu. Ak sa len pre toto rozhodneš na začiatku roka 2013, Ježiš v tebe vyhral.

E.

Čo som sa naučil za osem rokov manželstva

-->

Dnes (12.6.) máme ôsme výročie nášho manželstva s Marikou a chcem sa s vami podeliť o osem vecí, ktoré som sa o manželstve za ten čas naučil.

1. Učím sa spoznávať a objavovať človeka. Keď som si bral Mariku, chodili sme spolu jeden a pol roka. Myslel som si, že ju poznám. Figu. Nič som nepoznal. Je úplne, úplne iná, ako som ja a je úplne iná, ako som si myslel. Čím ďalej, tým viac však zisťujem, že je veľa vecí, ktoré na jej charaktere objavujem. Je to fascinujúce. Každý deň prenikám viac do sveta myšlienok, pocitov, obáv, odvahy, lásky, oddanosti a radosti svojej manželky. Marika ma učí objavovať svet človeka.

2. Učím sa aktívne milovať. Sexom to končí, nie začína. Zistil som, že v manželstve je potrebné aktívne prejavovať záujem, pozornosť, nehu, objatia a dávať niekedy darčeky. Týmito prejavmi svojej manželke ukazujem, že ju milujem, aj keď sa práve nemilujeme v posteli. Avšak, ak svojej manželke prejavujem úctu a lásku aktívne a každodenne, aj milovanie v posteli je o inom...

3. Učím sa o tom, aký som. Jedným z najväčších darov manželstva je aj spoznávanie samého seba. Práve manželstvo mi pomohlo otvoriť oči a vidieť, aký som sebecký, lenivý, arogantný a strachoput. V manželstve som porozumel tomu, ako veľmi ma moja manželka miluje, pretože napriek tomu, aký som, chce so mnou byť. Manželstvo je priestorom nesenia slabosti druhých. Na druhej strane, ak robím správne rozhodnutia, manželka mi prejaví obdiv a úctu a hádajte čo robím potom. Pochopím, že meniť sa má zmysel a je to dobré.

4. Učím sa niesť zodpovednosť. Manželstvo nie je len hra. Nie je o tom, aby som mal niekoho, kto mi bude prať ponožky a nosiť mi pivá pred telku. Je to o reálnom živote. Mám ľudí, ktorí potrebujú, aby som sa o nich staral, miloval, citlivo rozhodoval. Mám doma ľudí, ktorí potrebujú, aby som zarábal peniaze, staral sa a vychovával deti. Utiecť od toho sa nazýva byť sraľom. Pravdivý život si vyžaduje zodpovedných mužov. Manželstvo ma učí byť takýmto mužom. A poviem ti pravdu. Chcem byť takým mužom. Nechcem sa hanbiť.

5. Učím sa učiť sa. Manželstvo je proces. My sa do neho v podstate akoby narodíme. Až tam začíname spoznávať, kto som ja a kto leží vedľa mňa. V manželstve by ale nemal byť priestor praštiť tým. Ak zistím, že som hlúpy, mám sa učiť. Ak zistím, že ma deti potrebujú, tak sa im mám venovať. Ak zistím, že niečo škrípe, idem na tom pracovať. Zdupkať nie je hrdinstvo. Každý z nás sa učil chodiť, čítať, písať, pracovať... Bola možnosť nerobiť to? Kde by si dnes bol, ak by si sa to zo svojej lenivosti neučil? A oplatilo sa? Dlhoročné kvalitné a šťastné manželstvo je najlepšia škola charakteru. Učím sa učiť sa.

6. Učím sa modliť a spoliehať sa na Boha. Nebojím sa priznať, že aj v manželstve sa objavujú veci, ktorých riešenie je tak zložité, že som so svojimi silami na dne. Každomesačné účty a faktúry. Hypotéka, starosť o auto, o živobytie. Nie som človek, ktorý mám dobre platené zamestnanie. Dokonca, mám vážne zdravotné problémy, ktoré ma obmädzujú. Obávam sa aj o bezpečnosť detí. Učím sa modliť a spoliehať sa na Boha, pretože Boh v Biblii zasľúbil, že ak na Neho budeme uvaľovať svoje starosti, On sa bude o nás starať. Či sa nestará o vrabce, o ľalie? V manželstve som viac porozumel Božej milosti, starostlivosti a charakteru tak, ako nikde inde. Milujem Ho a spolieham sa na Neho.

7. Učím sa každý deň žiť naplno. Včerajšok nevrátiš. Viac krát sa mi stalo, že som niečo urobil, či povedal, čo bola nielen gebuzina, ale som niekoho zranil alebo niečo zlé urobil. Vrátiť sa to nedá. Zo skúseností sa však dá predpokladať, čo sa môže stať v podobnej situácii. Raz mi môže moje dieťa povedať: „Ocko, kde si bol, keď som ťa tak potreboval?“. Preto chcem byť v správnom čase na správnom mieste. Vieš, celý svet ti môže hovoriť, aký si pre nich dôležitý. Keď však bude prúser, bude to práve rodina, ktorá buď teba bude najviac potrebovať, alebo práve ty ju. Ak nebudeš žiť pre svoju rodinu, ale pre niečo iné, môže byť veľmi neskoro, keď zistíš, že si urobil fatálnu chybu.

8. Učím sa byť odvážny. Mužnosť je aj o odvahe. Začína to odvahou prihlásiť sa na školu, učiť sa a ísť na skúšky. Potrebuješ odvahu ísť na pracovný pohovor ak nevieš, ako dopadneš. Mužnosť je tiež o odvahe dobyť srdce svojej princeznej. Budeš sa červenať. Bude to trápne. Srdce budeš mať až v zadku. Ale, svojou odvahou si niekým. Takáto odvaha bude v celom tvojom živote definovať, či si muž, alebo iba párka s párkom medzi nohami. Budeš sa musieť vyjadriť. Budeš musieť povedať pravdu. Budeš sa musieť zastať spravodlivosti. Budeš musieť odvážne odmietnuť zlé veci. Manželstvo je priestorom pre odvahu.

Veľa mužov dobre začalo, ale málo ich dobre skončilo.

Prosím Boha o milosť. Chcem dobre skončiť.

E.



Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.

Požehnanie pre teba...

„Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal všetkým duchovným požehnaním cez naše spoločenstvo v Kristovi v nebesiach.“ Efezským 1:3

To poznáš. On má viac, má lepší plat. Môže si dovoliť novšie auto, ja mám len tragač. On má byt. Ja bývam s rodičmi. On je tak silný a tak dobre vyzerá. Ja sa začínam podobať na súdok či hrušku. On zvláda tak veľa, ja som rád, že aspoň niečo. On má také dievča, fú... A ja? Žiadne. Prečo nemám to o čom si myslím, že mám právo mať? Prečo ma Boh nemôže lepšie, ehm, požehnať?

Takto vyzerá závisť, aj tá kresťanská. Povedzme si pravdu. Až tak úžasní nie sme. Aj kresťania, aj tí, ktorí žijú s Ježišom, závidia. Ok, sme hriešni a niekedy závidíme. Pros Boha o odpustenie a choď ďalej. Oveľa horšie však je, že táto závisť deformuje náš pohľad na samotného Boha a na to, čo Ježiš, Boží Syn pre nás urobil. Vplyvom závisti máme pocit, že ak nie sme fyzicky „požehnaní“ prosperitou v každej oblasti, tak sme nie dostatoční veriaci. Následkom sú dve silné klamstvá, ktoré naše kresťanstvo krivia, zotročujú a berú radosť, vieru a silu zo života s Ježišom. Prvé klamstvo: Na to, aby som žil dobrý a požehnaný život, musím viac robiť. Musím mať lepšiu vieru, musím viac makať. Musím byť so správne duchovne nabitými ľuďmi. Druhé klamstvo: Aj keď som prijal Ježiša za svojho Pána, nedal mi ešte všetko. Ešte potrebujem ďalšie požehnania, viac vecí. Viac napumpovať.

Apoštol Pavol zameriava náš život na dostatočného Záchrancu Ježiša. Zároveň nám vykresľuje to, čím nás Boh v Ježišovi požehnal. Text Efezským 1:3-14 je jedna Pavlova veta. Božie požehnania sú bohaté, trvalé, fascinujúce a dostatočné. Sú začiatkom, jadrom a konečným zmyslom môjho a tvojho života. Ježiš nás cez svoju smrť nesmierne požehnal. Skús nájsť v tomto texte 12 Božích požehnaní pre seba. Vo viere v Ježiša Krista si požehnaný všetkým duchovným požehnaním. Boh je bohatý. Či nám vo svojom Synovi nedaroval všetko?

E.  

Môj príbeh 3: Prečo sa mi to stalo?

Prečo sa mi to stalo?

Robí Boh chyby?

Existuje jedna veľká otázka života, na ktorú nikdy nenájdeme presne definovanú odpoveď. Je jedno, v akom storočí a na akom mieste si ju ľudia kladú. Dávajú si ju rovnako bohatí, aj chodobní, dobrí aj zlí, veselí aj smutní, chorí aj zdraví. Je to preto, lebo táto veľká otázka neobchádza nikoho, kto žije. Vzniká z mnohých, väčšinou nešťastných udalostí, a tomu sa fakt nikto nevyhne. Mrazivá ale žiaľ neustála otázka zneje: „Prečo sa mi to stalo?!“ „Prečo sa mi rozpadá manželstvo? Prečo mám postihnuté dieťa? Prečo som chorý? Prečo si nemôžem dovoliť normálne bývanie?“ Sila tej otázky nie je v situáciách, keď o tom dumeme pri PC. Jej sila vyviera z nášho hlbokého vnútra a ak sa to týka mňa (čitateľa). Odporná otázka. Otázka, ktorá rozožiera tvoje vnútro. Otázka, ktorá ti zároveň naznačuje, Koho nenávidieť. Otázka, ktorú nemôžeš vytĺcť zo svojej hlavy. Otázka s ktorou zaspávaš. Otázka s ktorou vstávaš. Otázka, ktorá je na tebe tak nalepená, že ani pri najväčších snahách ju od seba neodlepíš. Nenávidíš ju, ale je stále s tebou. „Prečo sa mi to stalo?!“

Po náročnej operácii som sa prebudil. Čím viac som dokázal vnímať svoje okolie a myslieť, tým viac som nenávidel vývoj svojich myšlienok. Bola sobota. Druhý deň na JIS-ke. Štvrtý deň po operácii. Cítil som sa tam ako v truhle. Nikdy som dovtedy nezažil taký strach. Nevedel som sa pohnúť a mal som pocit, že ma steny idú zožrať. Takmer celý deň som mal silné pocity na zvracanie. Moja rodina bola veľmi vďačná Bohu, že žijem. Ja som mal pocit, že som zakopaný v odpornom hrobe. Všetko mi bolo hnusné. Všetko mi neskutočne srmdelo. Poprosil som Mariku, aby mi doniesla moju Hugo Boss voňavku, ale aj tá mi smrdela ako zdochlina. A tie zvuky (tuším dýchacích) prístrojov: „bhúú – ct, bhúú – ct, bhúú – ct...“.

Ako čas bežal, tak som si pomaly, ale isto uvedomoval, čo sa vo mne deje. Čo to bolo, čo vo mne vyvolávalo ten odporný pocit mŕtvoty. Hnusná a obsahovo bohatá otázka: „Prečo do frasa sa to stalo?!“ Kým boli ľudia okolo mňa šťastní, že som to prežil, ja som bol z toho nešťastný. „Prečo sa mi to stalo?!“ V tomto svojom telesne a mentálne rozbitom stave som však trochu viac identifikoval tri podstatné otázky. Neviem, či to bolo dobré, alebo zlé, ale ozvalo sa moje analytické myslenie. Analyzoval som vlastné myslenie. Smiešne. Neviem, či mi to pomohlo...

Prvá: vymklo sa Bohu niečo z Jeho rúk? Druhá: prečo sa mi to stalo, ak som iba práve začal naplno žiť? Tretia: prečo sa to stalo, má to nejaký zmysel? Môže mať ešte môj život nejaký zmysel?

Boh je dobrý a nerobí chyby. To je čo za odpoveď? Také zložité otázky a tak primitívna, nevedecká, úbohá odpoveď? Že vraj: „Boh je dobrý?“ a že vraj „nerobí chyby?“. Možno primitívna odpoveď, ale toto mi bolo jasné hneď. Vieš, mám silné dôvody byť o tomto presvedčený. Dodám len toľko, že aj keď mi Boh prvú odpoveď ukázal, neprestal som byť naštvaný a dezorientovaný! Boh sa nebojí naštvaných ľudí. Môj životný príbeh s Ježišom a moja Biblia však povedali: „Boh je dobrý a nerobí chyby“. Ak by tie dve veci neplatili, tak by bol môj celý život od narodenia jedna veľká chyba. Začnem tým, že som kazateľ...

Narodil som sa do zmiešanej židovsko katolíckej rodiny. Moja mama bola pokrstená rímska katolíčka. Keďže bola za svoj život v kostole iba zopár krát, nemali sme doma absolútne žiadnu katolícku výchovu. Babka ma síce naučila modliť sa otčenáš, ale to bolo všetko. Môj otec bol zasa žid. Rodičia môjho otca, prežili koncentračné tábory. Moja babka bola v Osvienčime a Terezíne. Popisovala mi, ako prebiehal vstup do koncentráku. Prišli tam s celou rodinou. Matka, otec, mladšia sestra Mimi (Emka), brat a ona. Keď vstúpili do koncentráku, celá rodina sa musela vyzliecť do naha a mali sa zaradiť do zástupu. Nahé ženy k nahým ženám, nahí muži k nahým mužom. Toto boli posledné spomienky mojej babky na svojho otca a brata. Dvaja muži napokon vojnu prežili a stretli sa. Boli to však aj jej posledné spomienky na jej mamku a mladšiu sestričku Mimi. Mala tuším okolo 16-17 rokov. Nikdy ich už nevidela. Celá naša rodina od babky „nemala“ žiť. Ale žijeme. Lebo Boh nerobí chyby.

Druhá zvláštnosť našej rodiny bola to, že moji rodičia boli nepočujúci. Nepočuli a veľmi zle rozprávali. Nebolo im takmer nič rozumieť. Veľa ľudí s vďačnosťou a obdivom krútilo nad nami hlavou, že my s bratom normálne počujeme a rozprávame. Vďaka tomu, že žila s nami naša babka, tak sme sa v podstate naraz naučili tri jazyky: slovensky, maďarsky a posunkový jazyk. Tri v jednom. Ako Kinder vajco. K jazykovým zručnostiam sme mali pochopiteľne slabšie predpoklady. Nemali sme veľké vzory a slovenčina ako taká bola pre mňa nezmyselným predmetom. Doteraz si pamätám, ako som nenávidel sloh. Diktáty som ako tak zvládal, ale slohu som sa vyhýbal. Nerozumel som dôvodu jej existencie, ani podstaty. Tuším som ani jeden počas svojej základnej a strednej školy normálne nenapísal. Prvú svoju knihu som prečítal asi ako dvanásťročný a do svojich 19 ich nebolo viac ako 7. Teraz som kresťanský kazateľ a hádajte, čo robím zo svojho života najviac? Nemôžem povedať, že moje kázne, vyučovanie a písanie sú slohové práce, to by som si nedovolil svoju tvorbu natoľko povýšiť. Môžem však povedať, že robím niečo podobné. Čítam, píšem, kážem a trávim čas s ľuďmi. Robí Boh chyby? Nie, nerobí.

Ešte by som mohol hovoriť aj o svojej ceste k Bohu, ktorá obrátila môj svet úplne naruby, ale k tomu sa dostaneme trochu neskôr.

Druhým silným dôkazom je Biblia. Predkladá Boha, ktorý je zvrchovaný. Robí všetko podľa svojich predstáv a svojich dobrých plánov.

„Kto niečo povie a stane sa

bez toho, aby Pán rozkázal?

Nevychádza z úst Najvyššieho

dobré i zlé?“ Náreky 3:37-38

„Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým,

čo milujú Boha, ktorí sú povolaní pod-

ľa jeho predsavzatia.“ Rimanom 8:28

„V ňom sme sa stali aj dedičmi

predurčenými podľa rozhodnutia toho,

ktorý koná všetko podľa zámeru

svojej vôle ...“ Efezským 1:11

„Ó, hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti

a poznania! Aké nepochopiteľné

sú jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho

cesty.

Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie?

Alebo kto bol jeho radcom?

Alebo kto mu vopred niečo dal,

aby mu to musel vrátiť?

Veď od neho, prostredníctvom neho

a pre neho je všetko, jemu sláva naveky. Amen. “

Rimanom 11:33-36

Nie, Boh chyby nerobí...

E.

Do Dialógu, z Dialógu: Ježiš na Facebooku II.

Ján 2, 24-25: „Ale sám Ježiš sa im nezveril, lebo poznal všetkých a nepotreboval, aby niekto hovoril o človekovi, pretože sám od seba vedel, čo bolo v človeku.“

FB je perfektný nástroj na to, aby sme sa hrali na niekoho iného. Kde sa ukazujeme, akí sme, či skôr, akí chceme byť. Na FB dávame o sebe všeličo vedieť, na druhej strane sledujeme, čo nám odhaľujú o sebe iní. 

Najprv k prvému. Často tam odhaľujeme to, čo by sme priamo ľuďom nepovedali, alebo neukázali. Tu sme odvážni nekontrolovane sa nechať obdivovať, alebo odhaľovať, či hrať sa na niekoho. Je to dobré? Nie je zlé, niečo o sebe ukázať. Môže však vzniknúť ilúzia až závislosť na tom, že spoločensky žijeme, že o nás vedia, že sa s niekým zoznamujeme a podobne. Treba tam byť, aby a lebo s niekým rozvíjam vzťah, však? Hodiny a hodiny a hodiny. 

Druhá závislosť môže vzniknúť sledovaním druhých. Znova, nie je zlé si niečo o druhých prečítať a pobaviť sa nad ich vtipmi, porozmýšľať o ich náladách. Dokonca, statusy a steny druhých nás môžu inšpirovať k modlitbám za nich. Rýchlo sa však môže stať, že s týmito ľudmi, desiatkami a stovkami z nich, máme sledovací vzťah. Sledujeme, ako sa cítia, kde boli, aký majú účes, čo ich naštvalo a podobne. Tragisranda je, že máme pocit, že sa poznáme, ale nevieme, ako sa smeje a či sa naozaj tak smeje, ako na FB. Čo ak je vlastne nešťastným, alebo nemá nikoho vo svojom živote s kým by sa reálne porozprával? Okrem toho môžeme mať aj pocit, že spolu trávime čas, že sa spoznávame. No, ale čo spoznávame? Jeho, alebo to, čo len chce, aby ste vedeli?

Ježiš sa nedal spoznať do detailov všetkým. Nechal sa ale spoznávať na základe svojej reálnej (nie virtuálnej) reči a na základe Božích skutkov, zázrakov, ktoré robil. Nevyzliekal pred ľuďmi všetky svoje emócie, alebo potešenia. Neskrýval to, ale nebolo potrebné všetko do písmena vysvetliť. Na druhej strane, aj keď vedel, čo je v ľuďoch, nepotreboval ich šmírovať. Vypytovať sa na minulosť, na hriechy rodičov. Nepotreboval sa hrať na psychológa, pretože mu išlo o duchovnú podstatu a zodpovednosť jednotlivca. 

Pritom prišiel, aby sme poznali Boha a aby sme sa dali poznať my Jemu. S jedným rozdielom. Nie je to o virtuálnej realite, ale o spoločnom živote. Viac poznáme Ježiša, ľudí a seba, ak s nimi reálne sme...

E.

http://dialog-mladych.blogspot.com/

Do Dialógu, z Dialógu: Ježiš na Facebooku

Ak sú na facebooku stratení mladí, tak tam musí ísť aj Božie kráľovstvo. 

Lk 19, 10: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo.“ 

Som presvedčený, že ak by žil dnes Ježiš fyzicky medzi nami, bol by na facebooku. Vieš prečo? Pretože si tam Ty a sú tam schovaní ľudia, ktorí pomaly strácajú pojem o reálnom živote. V našom verši vidíme, že Ježiš prišiel dobrovoľne, vedome na zem hľadať zahynutých. Ďalší význam tohto gréckeho slova je: čo sa stratilo. Teda, ak si Ježiš kvôli mne a tebe a ďalším miliónom hriešnikov urobil takú námahu, že sám Boh sa narodil na našu biednu zem, aby žil naše stratené životy, aby z nich urobil večné životy... tak som presvedčený, že facebook by ho nezabil. 

Facebook je priestor, ktorý ľudí virtuálne spája. Nie je fér povedať, že facebook spôsobuje, že mladí ľudia strácajú pojem o reálnej realite. Ak by nebol facebook, tak by mladí viac čučali na porno, alebo by mastili počítačové hry. Jedno viac debilizuje ako druhé. Áno, generácia Y je v mnohom vyprázdnená. Ale práve preto vidím facebook ako nástroj, ktorý vznikol volaním práznych sŕdc: „Všimne si ma niekto? Budem mať priateľov?“ Kybermladí hľadajú aspoň kybervzťahy, lebo sa stali neschopní budovať tie normálne. 

Facebook nie je cieľ. Cieľ je ponúknuť mladým výstup z virtuálnej reality. Ale ako, ak tam najprv nevstúpim? Preto, ako kazateľ, som na facebooku. Preto som poresvedčený, že aj Ježiš by bol na facebooku. Lebo On prišiel hľadať stratených... Momentálne je ich tam okolo 900 miliónov.

E.

http://dialog-mladych.blogspot.com/

Môj príbeh 2: Záchranca a záchrancovia

Moje prebúdzanie prebiehalo v zábleskoch. Striedali sa okamihy vnímania ľudí so spánkom. Objavovali sa pri mne lekári a moja manželka Marika. Potom som pochopil, že ležím na ARO-e. Hovorili mi síce čo sa stalo, ale popri tom som znova zaspal. Pomaly, ale isto sa mi skladal obraz toho, čo sa stalo. Čo vlastne? Dúfam, že nájdem u vás pochopenie ak nebudem veci popisovať medicínskym slovníkom. Tým by som to len pokazil.

Večer sa lekári pustili do rezania. Po otvorení zistili, že veľký kus tenkého čreva neidentifikovateľnej dĺžky je v nekrotickom (mŕtvom) stave a v procese rozkladu. Obsah brušnej dutiny bol čierny a skôr sa podobal scénam pitevne, ako operačnej sále. Ono, v tých chvíľach som bol asi na oboch miestach naraz. Vyčistili, čo sa dalo a lekári ma nechali v sále v umelom spánku do rána. V tú noc moja Marika veľa nespala. Lekári sa rozhodli čakať. Obdivujem lekárov. Viete, nežijeme v ideálnom svete. Veľmi si však vážim ľudí, ktorí sa pokúšajú meniť svet aspoň trochu k lepšiemu. Sú situácie, kedy to vyjde a iné, kedy nie. Niekedy sa viac chce, inokedy menej. V nemocnici som nebol po prvý raz. Odo mňa však nebudete počuť, že lekári a personál sú ... Nie. Práve naopak. Sú dôvodom, prečo sa máme viac modliť, aby bolo viac zachránených životov. V podstate modlitbami spájame dve profesionálne skupiny Záchrancov. Lekárov, ktorí zachraňujú ľudské životy modlitbami spájame s Bohom, ktorý zachraňuje večné ľudské životy. Prečo by sme mali k nim pristupovať oddelene? Som vďačný za oboch profíkov. Za mojich lekárov, ale tiež za veľkého Lekára. Viete, toto spojenie viac funguje, ako nefunguje. Neznamená to, že vždy musí byť človek zachránený. Nemusí byť zachránený ani medicínsky, ani večne. Áno, niektorí aj na zemi zomierajú. Áno, niektorí sa objavia aj v odpornej miestnosti, v ktorej nie sú okná, nie sú dvere. Kde nikto nebude počuť krik opustenosti, bolesti, plaču a trápení. Kde neexistuje čas.

Ani ja som nemusel byť zachránený. Nemusel som prežiť. Mohol som kľudne zomrieť. Kľudne, pokojne preto, lebo som zachránený Večným Záchrancom a teraz by som sa mal oveľa lepšie. Nemal som právo prežiť túto črevnú príhodu. Nemal som kredit k tomu, aby som sa vrátil do života. Moje „dobré“ skutky ani „dobrý“ život mi nedali nárok na zdravie a návrat z operačnej sály. Jeden z primárov, ktorý ma operoval povedal, že toto ešte za svoj život nevidel. A nemal 30 rokov... Áno, nemusel som sa vrátiť. Bol by Boh horší? Je to nesmierne veľká otázka. Je Boh horší, ak nám nedá to, čo si za svoj život zaslúžime – smrť za naše hriechy? Je Boh horší, ak nám dáva to, čo si nezaslúžime – milosť k večnému životu, resp. slušný život na zemi? Teda, že dostaneme od Neho to, na čo nemáme právo?

Dostal som milosť. Smrť bola blízko. Vlastne, len bola bližšie, ako v bežné dni, pretože smrť je blízko... vždy. Ja som však dostal nezaslúženú, nepochopiteľnú milosť. Boh, veľký Záchranca sa opäť milostivo dotkol, aby cez záchrancov, lekárov mi vrátil život. Neviem ešte presne, čo mi týmto Boh chcel ukázať. Neviem presne, čo ma Boh chce o Sebe a o živote týmto všetkým naučiť. Pýtam sa Ho na to. Hľadám a premýšľam o tom, čo sa okolo mňa a so mnou deje. Viem ale, že Jeho milosť UŽ zo mňa urobila iného človeka. Viem, že viem ďakovať, pretože mám za čo. Aj na začiatok, už geniálne.

Ráno objavili 50 cm života v tenkom čreve. Ostatné bolo mŕtve, ale do 50cm sa vrátila krv. Vrátil sa život. Bežný človek má 4-6 metrov tenkého čreva. Boh sa rozhodol, že mi nechá pol metra. Ešte som neotvoril oči. Ešte som nevstal. Ešte som sa neprebral. Prúdenie krvi sa vrátilo. Príbeh iba začal. Ale dobre začal.

E.


Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.

Môj príbeh 1: Dátum, ktorý som si zapamätal

19.júl 2011

Dátum, ktorý zmenil môj život. Je ich viac, ktoré zmenili môj život. Dátum, kedy som sa narodil. Dátum, kedy som nastúpil alebo ukončil školu – základnú, strednú, vyššiu odbornú teologickú v Prahe. Dátum našej svadby. Dátumy narodenia našich detí. Každý z týchto dátumov nejakým spôsobom zasiahol do môjho života.

19.júla 2011 sa mi však stalo niečo, čo obrátilo môj svet a svet mojej milovanej rodiny úplne naruby. Nie je až tak veľa ľudí, ktorí veria, že náš nebeský Boh drží naše životy pevne vo svojich rukách. Ešte menej ľudí však verí v to, že Boh naše životy dokonca riadi, vedie – nie však tak, ako chceme my, ale ako chce On. Dáva nám do cesty veci a ľudí preto, aby sme porozumeli trom zásadným veciam. Prvá: aby sme pochopili, že potrebujeme mať zmysel našich životov a byť šťastnými. Táto túžba v nás je, ale potrebujeme si ju jasnejšie definovať. Druhá: že sme v srabe. To znamená, že nemáme zdroje, ktoré dajú našim životom nekonečný zmysel a dokonca, ani nekonečné šťastie. Samozrejme, že nejaké zdroje máme, ale žiaľ, až príliš často nás sklamávajú. Tretia: jedine Boh, len On ako jediný môže byť zdrojom zmyslu našej, mojej a tvojej existencie a len On ti môže dať nekonečné šťastie. Teda, Boh robí všetko pre to, aby ti dával do cesty ľudí a situácie, aby si spoznal a porozumel, ale hlavne prijal, že Boh je zdrojom a naplnením zmyslu tvojho života a celoživotného nekonečného šťastia.

Viem, že nič, čo sa stalo v mojom živote nebola náhoda. Udalosti sa nediali zo zdroja slepého hviezdneho osudu. Viem však a čím ďalej, tým viac som presvedčený, že všetko, kým som, čo mám a čím som prešiel, prijímam z rúk milostivého a dobrého Boha a Otca nebeského. A veľmi sa teším na to, aká je Jeho ďalšia vôľa s mojim životom.

19.júl bol celkom pekný, slnečný a horúci deň. Mali sme u nás v Kalinove na návšteve môjho otca. Vrátili sme sa z Lučenca domov. Okolo piatej k nám prišla návšteva s tromi deťmi. Bol to krásny deň. V tom čase ma začalo bolieť brucho. Hovorím si: "trochu si oddýchnem, pospím si a bude dobre..". Ani naša dcérka Mimka ešte nespala, tak sme si spolu ľahli do postele. Vstal som asi o hodinu na príšernú bolesť brucha. Zobudil som Mimku, nech ide zavolať mamu, ale nešla, lebo keď ma videla, už plakala. Aj keď bola u nás návšteva a bolo mi to "trápne", odkázal som po zvedavom dievčatku, ktorá bola u nás na návšteve, aby zavolala moju manželku Mariku. Och joj, to som jej narobil stresov. Najprv sme si mysleli, že nejaká injekcia proti kŕčom mi pomôže, ale našťastie nevedeli sme sa k nej dostať. Čím ďalej, tým viac som vedel, že je prúser. Marika zavolala sanitku. Za chvíľu tu boli. Išiel som sa zošalieť od bolesti brucha. Mal som pocit, že mi vybuchne. Záchrankári ma napichali nejakými injekciami a viezli na vozíku do sanitky. Keď ma nakladali, všetci, ktorých sme mali doma, sa postavili akoby do radu a sledovali, ako ma nakladajú.

Stáli tam: naša návšteva kamoška s deťmi, môj otec, ujo Laco z nášho cirkevného zboru, ktorý išiel robiť niečo v záhradke, Marika a moje deti, ktoré plakali. Jeden silný obraz mi utkvel v pamäti. Môj (vtedy päť ročný syn) mi podal ruku. Počas našich pohľadov do očí, som mu ju stisol. Aj ja, aj on si túto chvíľu a tento obraz dobre zapamätal. Bola pre nás oboch veľmi dôležitá, lebo bola takmer posledná a vedeli sme to obaja.

E.


Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.

Môj príbeh: pokračujeme

Dlho som nepísal

Práve som zistil, že presne taký istý názov článku si dáva na svoj blog takmer každý, kto sa na svojej webke chvíľu neukáže. Trochu tuctové, ale nevadí. Až taký originálny nie som. Aj to je realita. Nie najlepšia, ale ani nie najhoršia.

Keď som spúšťal tento blog, rozhodol som sa, že nebude zameraný na moje zážitky, ale že bude zameraný na dve dôležitejšie osoby, ako som ja: na Teba a na Boha. Áno, presne na Teba a áno, presne na kresťanského Boha – Ježiša Krista. Mám pocit, že netreba všade pliesť svoj osobný život a raňajkysjezišom mali ísť práve týmto smerom. Posledných 11 mesiacov môjho života však boli také silno zvláštne, že mám pocit, že sa s tým musím podeliť. Jednoducho, chcem, aby si mal možnosť nazrieť do môjho sveta. Veď aj vlastne nemusíš, ale keď chceš, rád sa otvorím.

Chcem o posledných 11 mesiacoch svojho života napísať aj preto, lebo som Ježišov učeník a som zaviazaný milovať a slúžiť Bohu a Tebe. Som kazateľ, ale chcem byť aj tvoj kamoš. Tento blog funguje asi dva roky. Aktívne som písal 13 mesiacov a mám viac ako 5800 návštevníkov. A píšem o najdôležitejšiej osobe v celých ľudských dejinách a v celom vesmíre. Píšem o Ježišovi.

Budem pokračovať a napíšem svoj príbeh aj preto, pretože som úplne presvedčený, že mladí ľudia: ja, ty, tvoji spolužiaci, kolegovia, susedia, partia.. potrebujú a chcú počuť / čítať / stretnúť sa, s nadprirodzenou silou a pravdou, ktorá ich naučí milovať a žiť svoj život. Žiť svoj život naplno, byť slobodným, byť prijatým a mať nádej na lepší život.

Z týchto dôvodov budem písať niekoľko článkov o sebe, ktoré nazvem, ako inak: môj príbeh. Znova, je to tuctové... ale je to môj príbeh. Ostatné články budú mať vlastné názvy.

Klobúk dole. Palec hore.

E.