Prečo ten čas tak letí a moje dni sú tak... prázdne?
Žalm 90:10: „Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame.“
Už mám 31 rokov. Neviem, či je to málo alebo veľa. Raz mi táto informácia šokujúco udrela do očí. Rozprával som sa s jednou 19 ročnou babou o mladých, o ich živote a prioritách a mi povedala, že sú už „inde“, ako keď som ja bol mladý... Myslela tým, že ich skazenosť a zábavy sú horšie, krutejšie, sexuálne násilnejšie, ako keď som … bol mladý. Mňa šokoval ten koniec. Konečne som tomu trochu rád, že keď sa pozriem do zrkadla, vyzerám na 22 rokov a teraz toto. Sranda je aj to, že som si akosi nevšimol, že „už“ som tridsiatnik. Taký je život.
Zisťujem, že povzdych: „ach... ten čas letí...“ nie je fráza, ale realita. Čas fakt letí. Možno si to všimneš tým, že ti rastie pupok, možno tým, že nachádzaš na hlave stále viac šedivých vláskov alebo nechcených vrások na tvári. Možno viac dychčíš, keď sa máš dostať pešo na tretie poschodie. Ak to už ani neskúšaš, tak si jasný.
Otázkou je, čím si si naplnil a napĺňaš svoj čas, ktorý letí. Čo je obsahom dní, mesiacov, rokov? Na čo si pyšný? Žalmista hovorí o lopote a strasti. Nic moc. Možno si pyšný na to, že máš 2-3 deti s dvomi tromi ženami (viac asi nie, lebo si sa naučil, ako to robiť „bezpečne“). Možno si pyšný na to, že ti stále má kto priniesť do postele kakao – mamka. Možno si pyšný na to, že tvoj obľúbený bar ešte žije a môžeš s radosťou do seba naliať ďalšie Corgoňe. Môžeme byť pyšný aj na svoju prácu, rodinu, manžela či manželku – čo je super.
Kamoš. Ja tu nehovorím, čo je dobré alebo zlé. Pýtam sa, či sa máš čím hrdiť, pýšiť. Akosi zisťujem, že dosiahnutie cieľov ako BMW 3, 5 či ďalšia Barbina, možno dve pri hrudi ma nenaplňajú obdivom. Skôr naopak, menšou ľútosťou. Vtedy sa pýtam samého seba... ako by som, ako kazateľ zmysluplného života mohol pomôcť môjmu kamošovi?
Čas ide rýchlo. Pivo ťa s ním nezmieri. Barbiny či Kenovia ťa s ním nezmieria. Manželstvo a rodina skôr, ale naozaj to dokážu? Naozaj dokážu teba zmieriť s časom, ktorý letí? Čas ma desí.
Musím, chcem, potrebujem sa zmieriť s časom a naplniť ho zmyslom. Musí byť niečo, čo do môjho času patrí, aby som sa za neho nehanbil, ale naopak – mal byť na čo hrdý. Musí byť niečo... viac.
E.
