štvrtok, 12. mája 2011

Ja a môj čas. Prečo sa zmieriť s Bohom? III.

Prečo ten čas tak letí a moje dni sú tak... prázdne?

Žalm 90:10: „Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame.“

Už mám 31 rokov. Neviem, či je to málo alebo veľa. Raz mi táto informácia šokujúco udrela do očí. Rozprával som sa s jednou 19 ročnou babou o mladých, o ich živote a prioritách a mi povedala, že sú už „inde“, ako keď som ja bol mladý... Myslela tým, že ich skazenosť a zábavy sú horšie, krutejšie, sexuálne násilnejšie, ako keď som … bol mladý. Mňa šokoval ten koniec. Konečne som tomu trochu rád, že keď sa pozriem do zrkadla, vyzerám na 22 rokov a teraz toto. Sranda je aj to, že som si akosi nevšimol, že „už“ som tridsiatnik. Taký je život.

Zisťujem, že povzdych: „ach... ten čas letí...“ nie je fráza, ale realita. Čas fakt letí. Možno si to všimneš tým, že ti rastie pupok, možno tým, že nachádzaš na hlave stále viac šedivých vláskov alebo nechcených vrások na tvári. Možno viac dychčíš, keď sa máš dostať pešo na tretie poschodie. Ak to už ani neskúšaš, tak si jasný.

Otázkou je, čím si si naplnil a napĺňaš svoj čas, ktorý letí. Čo je obsahom dní, mesiacov, rokov? Na čo si pyšný? Žalmista hovorí o lopote a strasti. Nic moc. Možno si pyšný na to, že máš 2-3 deti s dvomi tromi ženami (viac asi nie, lebo si sa naučil, ako to robiť „bezpečne“). Možno si pyšný na to, že ti stále má kto priniesť do postele kakao – mamka. Možno si pyšný na to, že tvoj obľúbený bar ešte žije a môžeš s radosťou do seba naliať ďalšie Corgoňe. Môžeme byť pyšný aj na svoju prácu, rodinu, manžela či manželku – čo je super.

Kamoš. Ja tu nehovorím, čo je dobré alebo zlé. Pýtam sa, či sa máš čím hrdiť, pýšiť. Akosi zisťujem, že dosiahnutie cieľov ako BMW 3, 5 či ďalšia Barbina, možno dve pri hrudi ma nenaplňajú obdivom. Skôr naopak, menšou ľútosťou. Vtedy sa pýtam samého seba... ako by som, ako kazateľ zmysluplného života mohol pomôcť môjmu kamošovi?

Čas ide rýchlo. Pivo ťa s ním nezmieri. Barbiny či Kenovia ťa s ním nezmieria. Manželstvo a rodina skôr, ale naozaj to dokážu? Naozaj dokážu teba zmieriť s časom, ktorý letí? Čas ma desí.

Musím, chcem, potrebujem sa zmieriť s časom a naplniť ho zmyslom. Musí byť niečo, čo do môjho času patrí, aby som sa za neho nehanbil, ale naopak – mal byť na čo hrdý. Musí byť niečo... viac.

E.

pondelok, 2. mája 2011

Ja a Ty. Prečo sa zmieriť s Bohom? II.

Prečo ťa nenávidím?

Matúš 5:21-22: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: nezabiješ! Kto by
však zabil, musí ísť pred súd. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá
na brata, musí ísť pred súd. Kto by povedal bratovi: Hlupák, musí ísť
pred veľradu. Kto by povedal: Blázon, musí ísť do ohnivého pekla."

Pravda nie je vždy príjemná. Medzi človekom a človekom nie je vždy len
sympatia. Niektorí ľudia si "sadnú", niektorí však nie. Problém
nastáva, ak s tými, ktorých "nemusíte", musíte žiť. Dobrá
nelogika však? Premýšľajme spolu. Máš suseda, ktorý ti zvykne klopať
metlou do radiátora, ak si si náhodou zabudol vypnúť hlasnú hudbu?
Možno máš susedov, ktorí robia ešte horšie veci. Nemusíš ho, ale musíš
pri ňom žiť. Poďme ďalej. Vzal si si niekoho za manželku alebo manžela
a zisťuješ, že nie je taký dokonalý, ako si si myslel(a)? Nemusíš ho,
ale musíš s ním žiť. Máš súrodenca alebo rodiča s ktorým sa hanbíš
chodiť na verejnosť? Máš kolegov, ktorí ťa neberú vážne alebo si robia
z teba posmech? Máš nadriadených, z ktorých máš pocit, že ťa len
buzerujú? Máš podriadených, o ktorých si myslíš, že ťa chcú okrádať a
sú neschopní? Máš okolo seba ľudí, ktorí si myslia o sebe, že sú
chodiacimi encyklopédiami, bifľošmi, bonzákmi, podlízačmi,
manipulantmi, frajermi bez toho, že by mali byť za čo? 

Ešte dodám, že aj ja aj ty sme pre niekoho a možno pre plno ľudí takými magormi... ale samozrejme, my si to o sebe takto nepovieme.
Cítiš to, čo je medzi ľuďmi? Medzi tebou a mnou? Medzi tebou a tvojimi
blízkymi? Teraz nehovorím, že vždy a medzi všetkými je problém.
Hovorím, že medzi plno ľuďmi je viac problémov, ako by sme chceli. Veď
ak by to tak nebolo, tak prečo by bola rozvodovosť viac, ako 45%-tná?
Prečo už ani dvaja najbližší ľudia sa nevedia rešpektovať, milovať,
mať v úcte a počúvať sa navzájom? 

My potrebujeme niečo, čo má moc naše vzťahy nielen uzdraviť, ale dať
im silu - fungovať, rozvíjať sa, plniť láskou a úctou, vytrvať, byť
pevnými. Kámo, dá sa to! Dá sa vypustiť slová a životné postoje:
"nenávidím ťa"! Na tomto mieste viac nechcem povedať, ako to, že máme
problém medzi nami. Nenávisť, veľmi osobná, skrytá, silná,
neuchopiteľná a bolestivá, tu je. 

Niekto musí priniesť mier, pokoj, zmierenie medzi mňa a teba, medzi
teba a tvojho suseda, priateľa, priateľku, manžela, manželku, deti,
rodičov. Niekto nám musí priniesť zmierenie do našich vzťahov! 

E.