Čo som sa naučil za osem rokov manželstva

-->

Dnes (12.6.) máme ôsme výročie nášho manželstva s Marikou a chcem sa s vami podeliť o osem vecí, ktoré som sa o manželstve za ten čas naučil.

1. Učím sa spoznávať a objavovať človeka. Keď som si bral Mariku, chodili sme spolu jeden a pol roka. Myslel som si, že ju poznám. Figu. Nič som nepoznal. Je úplne, úplne iná, ako som ja a je úplne iná, ako som si myslel. Čím ďalej, tým viac však zisťujem, že je veľa vecí, ktoré na jej charaktere objavujem. Je to fascinujúce. Každý deň prenikám viac do sveta myšlienok, pocitov, obáv, odvahy, lásky, oddanosti a radosti svojej manželky. Marika ma učí objavovať svet človeka.

2. Učím sa aktívne milovať. Sexom to končí, nie začína. Zistil som, že v manželstve je potrebné aktívne prejavovať záujem, pozornosť, nehu, objatia a dávať niekedy darčeky. Týmito prejavmi svojej manželke ukazujem, že ju milujem, aj keď sa práve nemilujeme v posteli. Avšak, ak svojej manželke prejavujem úctu a lásku aktívne a každodenne, aj milovanie v posteli je o inom...

3. Učím sa o tom, aký som. Jedným z najväčších darov manželstva je aj spoznávanie samého seba. Práve manželstvo mi pomohlo otvoriť oči a vidieť, aký som sebecký, lenivý, arogantný a strachoput. V manželstve som porozumel tomu, ako veľmi ma moja manželka miluje, pretože napriek tomu, aký som, chce so mnou byť. Manželstvo je priestorom nesenia slabosti druhých. Na druhej strane, ak robím správne rozhodnutia, manželka mi prejaví obdiv a úctu a hádajte čo robím potom. Pochopím, že meniť sa má zmysel a je to dobré.

4. Učím sa niesť zodpovednosť. Manželstvo nie je len hra. Nie je o tom, aby som mal niekoho, kto mi bude prať ponožky a nosiť mi pivá pred telku. Je to o reálnom živote. Mám ľudí, ktorí potrebujú, aby som sa o nich staral, miloval, citlivo rozhodoval. Mám doma ľudí, ktorí potrebujú, aby som zarábal peniaze, staral sa a vychovával deti. Utiecť od toho sa nazýva byť sraľom. Pravdivý život si vyžaduje zodpovedných mužov. Manželstvo ma učí byť takýmto mužom. A poviem ti pravdu. Chcem byť takým mužom. Nechcem sa hanbiť.

5. Učím sa učiť sa. Manželstvo je proces. My sa do neho v podstate akoby narodíme. Až tam začíname spoznávať, kto som ja a kto leží vedľa mňa. V manželstve by ale nemal byť priestor praštiť tým. Ak zistím, že som hlúpy, mám sa učiť. Ak zistím, že ma deti potrebujú, tak sa im mám venovať. Ak zistím, že niečo škrípe, idem na tom pracovať. Zdupkať nie je hrdinstvo. Každý z nás sa učil chodiť, čítať, písať, pracovať... Bola možnosť nerobiť to? Kde by si dnes bol, ak by si sa to zo svojej lenivosti neučil? A oplatilo sa? Dlhoročné kvalitné a šťastné manželstvo je najlepšia škola charakteru. Učím sa učiť sa.

6. Učím sa modliť a spoliehať sa na Boha. Nebojím sa priznať, že aj v manželstve sa objavujú veci, ktorých riešenie je tak zložité, že som so svojimi silami na dne. Každomesačné účty a faktúry. Hypotéka, starosť o auto, o živobytie. Nie som človek, ktorý mám dobre platené zamestnanie. Dokonca, mám vážne zdravotné problémy, ktoré ma obmädzujú. Obávam sa aj o bezpečnosť detí. Učím sa modliť a spoliehať sa na Boha, pretože Boh v Biblii zasľúbil, že ak na Neho budeme uvaľovať svoje starosti, On sa bude o nás starať. Či sa nestará o vrabce, o ľalie? V manželstve som viac porozumel Božej milosti, starostlivosti a charakteru tak, ako nikde inde. Milujem Ho a spolieham sa na Neho.

7. Učím sa každý deň žiť naplno. Včerajšok nevrátiš. Viac krát sa mi stalo, že som niečo urobil, či povedal, čo bola nielen gebuzina, ale som niekoho zranil alebo niečo zlé urobil. Vrátiť sa to nedá. Zo skúseností sa však dá predpokladať, čo sa môže stať v podobnej situácii. Raz mi môže moje dieťa povedať: „Ocko, kde si bol, keď som ťa tak potreboval?“. Preto chcem byť v správnom čase na správnom mieste. Vieš, celý svet ti môže hovoriť, aký si pre nich dôležitý. Keď však bude prúser, bude to práve rodina, ktorá buď teba bude najviac potrebovať, alebo práve ty ju. Ak nebudeš žiť pre svoju rodinu, ale pre niečo iné, môže byť veľmi neskoro, keď zistíš, že si urobil fatálnu chybu.

8. Učím sa byť odvážny. Mužnosť je aj o odvahe. Začína to odvahou prihlásiť sa na školu, učiť sa a ísť na skúšky. Potrebuješ odvahu ísť na pracovný pohovor ak nevieš, ako dopadneš. Mužnosť je tiež o odvahe dobyť srdce svojej princeznej. Budeš sa červenať. Bude to trápne. Srdce budeš mať až v zadku. Ale, svojou odvahou si niekým. Takáto odvaha bude v celom tvojom živote definovať, či si muž, alebo iba párka s párkom medzi nohami. Budeš sa musieť vyjadriť. Budeš musieť povedať pravdu. Budeš sa musieť zastať spravodlivosti. Budeš musieť odvážne odmietnuť zlé veci. Manželstvo je priestorom pre odvahu.

Veľa mužov dobre začalo, ale málo ich dobre skončilo.

Prosím Boha o milosť. Chcem dobre skončiť.

E.



Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.

Požehnanie pre teba...

„Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal všetkým duchovným požehnaním cez naše spoločenstvo v Kristovi v nebesiach.“ Efezským 1:3

To poznáš. On má viac, má lepší plat. Môže si dovoliť novšie auto, ja mám len tragač. On má byt. Ja bývam s rodičmi. On je tak silný a tak dobre vyzerá. Ja sa začínam podobať na súdok či hrušku. On zvláda tak veľa, ja som rád, že aspoň niečo. On má také dievča, fú... A ja? Žiadne. Prečo nemám to o čom si myslím, že mám právo mať? Prečo ma Boh nemôže lepšie, ehm, požehnať?

Takto vyzerá závisť, aj tá kresťanská. Povedzme si pravdu. Až tak úžasní nie sme. Aj kresťania, aj tí, ktorí žijú s Ježišom, závidia. Ok, sme hriešni a niekedy závidíme. Pros Boha o odpustenie a choď ďalej. Oveľa horšie však je, že táto závisť deformuje náš pohľad na samotného Boha a na to, čo Ježiš, Boží Syn pre nás urobil. Vplyvom závisti máme pocit, že ak nie sme fyzicky „požehnaní“ prosperitou v každej oblasti, tak sme nie dostatoční veriaci. Následkom sú dve silné klamstvá, ktoré naše kresťanstvo krivia, zotročujú a berú radosť, vieru a silu zo života s Ježišom. Prvé klamstvo: Na to, aby som žil dobrý a požehnaný život, musím viac robiť. Musím mať lepšiu vieru, musím viac makať. Musím byť so správne duchovne nabitými ľuďmi. Druhé klamstvo: Aj keď som prijal Ježiša za svojho Pána, nedal mi ešte všetko. Ešte potrebujem ďalšie požehnania, viac vecí. Viac napumpovať.

Apoštol Pavol zameriava náš život na dostatočného Záchrancu Ježiša. Zároveň nám vykresľuje to, čím nás Boh v Ježišovi požehnal. Text Efezským 1:3-14 je jedna Pavlova veta. Božie požehnania sú bohaté, trvalé, fascinujúce a dostatočné. Sú začiatkom, jadrom a konečným zmyslom môjho a tvojho života. Ježiš nás cez svoju smrť nesmierne požehnal. Skús nájsť v tomto texte 12 Božích požehnaní pre seba. Vo viere v Ježiša Krista si požehnaný všetkým duchovným požehnaním. Boh je bohatý. Či nám vo svojom Synovi nedaroval všetko?

E.  

Môj príbeh 3: Prečo sa mi to stalo?

Prečo sa mi to stalo?

Robí Boh chyby?

Existuje jedna veľká otázka života, na ktorú nikdy nenájdeme presne definovanú odpoveď. Je jedno, v akom storočí a na akom mieste si ju ľudia kladú. Dávajú si ju rovnako bohatí, aj chodobní, dobrí aj zlí, veselí aj smutní, chorí aj zdraví. Je to preto, lebo táto veľká otázka neobchádza nikoho, kto žije. Vzniká z mnohých, väčšinou nešťastných udalostí, a tomu sa fakt nikto nevyhne. Mrazivá ale žiaľ neustála otázka zneje: „Prečo sa mi to stalo?!“ „Prečo sa mi rozpadá manželstvo? Prečo mám postihnuté dieťa? Prečo som chorý? Prečo si nemôžem dovoliť normálne bývanie?“ Sila tej otázky nie je v situáciách, keď o tom dumeme pri PC. Jej sila vyviera z nášho hlbokého vnútra a ak sa to týka mňa (čitateľa). Odporná otázka. Otázka, ktorá rozožiera tvoje vnútro. Otázka, ktorá ti zároveň naznačuje, Koho nenávidieť. Otázka, ktorú nemôžeš vytĺcť zo svojej hlavy. Otázka s ktorou zaspávaš. Otázka s ktorou vstávaš. Otázka, ktorá je na tebe tak nalepená, že ani pri najväčších snahách ju od seba neodlepíš. Nenávidíš ju, ale je stále s tebou. „Prečo sa mi to stalo?!“

Po náročnej operácii som sa prebudil. Čím viac som dokázal vnímať svoje okolie a myslieť, tým viac som nenávidel vývoj svojich myšlienok. Bola sobota. Druhý deň na JIS-ke. Štvrtý deň po operácii. Cítil som sa tam ako v truhle. Nikdy som dovtedy nezažil taký strach. Nevedel som sa pohnúť a mal som pocit, že ma steny idú zožrať. Takmer celý deň som mal silné pocity na zvracanie. Moja rodina bola veľmi vďačná Bohu, že žijem. Ja som mal pocit, že som zakopaný v odpornom hrobe. Všetko mi bolo hnusné. Všetko mi neskutočne srmdelo. Poprosil som Mariku, aby mi doniesla moju Hugo Boss voňavku, ale aj tá mi smrdela ako zdochlina. A tie zvuky (tuším dýchacích) prístrojov: „bhúú – ct, bhúú – ct, bhúú – ct...“.

Ako čas bežal, tak som si pomaly, ale isto uvedomoval, čo sa vo mne deje. Čo to bolo, čo vo mne vyvolávalo ten odporný pocit mŕtvoty. Hnusná a obsahovo bohatá otázka: „Prečo do frasa sa to stalo?!“ Kým boli ľudia okolo mňa šťastní, že som to prežil, ja som bol z toho nešťastný. „Prečo sa mi to stalo?!“ V tomto svojom telesne a mentálne rozbitom stave som však trochu viac identifikoval tri podstatné otázky. Neviem, či to bolo dobré, alebo zlé, ale ozvalo sa moje analytické myslenie. Analyzoval som vlastné myslenie. Smiešne. Neviem, či mi to pomohlo...

Prvá: vymklo sa Bohu niečo z Jeho rúk? Druhá: prečo sa mi to stalo, ak som iba práve začal naplno žiť? Tretia: prečo sa to stalo, má to nejaký zmysel? Môže mať ešte môj život nejaký zmysel?

Boh je dobrý a nerobí chyby. To je čo za odpoveď? Také zložité otázky a tak primitívna, nevedecká, úbohá odpoveď? Že vraj: „Boh je dobrý?“ a že vraj „nerobí chyby?“. Možno primitívna odpoveď, ale toto mi bolo jasné hneď. Vieš, mám silné dôvody byť o tomto presvedčený. Dodám len toľko, že aj keď mi Boh prvú odpoveď ukázal, neprestal som byť naštvaný a dezorientovaný! Boh sa nebojí naštvaných ľudí. Môj životný príbeh s Ježišom a moja Biblia však povedali: „Boh je dobrý a nerobí chyby“. Ak by tie dve veci neplatili, tak by bol môj celý život od narodenia jedna veľká chyba. Začnem tým, že som kazateľ...

Narodil som sa do zmiešanej židovsko katolíckej rodiny. Moja mama bola pokrstená rímska katolíčka. Keďže bola za svoj život v kostole iba zopár krát, nemali sme doma absolútne žiadnu katolícku výchovu. Babka ma síce naučila modliť sa otčenáš, ale to bolo všetko. Môj otec bol zasa žid. Rodičia môjho otca, prežili koncentračné tábory. Moja babka bola v Osvienčime a Terezíne. Popisovala mi, ako prebiehal vstup do koncentráku. Prišli tam s celou rodinou. Matka, otec, mladšia sestra Mimi (Emka), brat a ona. Keď vstúpili do koncentráku, celá rodina sa musela vyzliecť do naha a mali sa zaradiť do zástupu. Nahé ženy k nahým ženám, nahí muži k nahým mužom. Toto boli posledné spomienky mojej babky na svojho otca a brata. Dvaja muži napokon vojnu prežili a stretli sa. Boli to však aj jej posledné spomienky na jej mamku a mladšiu sestričku Mimi. Mala tuším okolo 16-17 rokov. Nikdy ich už nevidela. Celá naša rodina od babky „nemala“ žiť. Ale žijeme. Lebo Boh nerobí chyby.

Druhá zvláštnosť našej rodiny bola to, že moji rodičia boli nepočujúci. Nepočuli a veľmi zle rozprávali. Nebolo im takmer nič rozumieť. Veľa ľudí s vďačnosťou a obdivom krútilo nad nami hlavou, že my s bratom normálne počujeme a rozprávame. Vďaka tomu, že žila s nami naša babka, tak sme sa v podstate naraz naučili tri jazyky: slovensky, maďarsky a posunkový jazyk. Tri v jednom. Ako Kinder vajco. K jazykovým zručnostiam sme mali pochopiteľne slabšie predpoklady. Nemali sme veľké vzory a slovenčina ako taká bola pre mňa nezmyselným predmetom. Doteraz si pamätám, ako som nenávidel sloh. Diktáty som ako tak zvládal, ale slohu som sa vyhýbal. Nerozumel som dôvodu jej existencie, ani podstaty. Tuším som ani jeden počas svojej základnej a strednej školy normálne nenapísal. Prvú svoju knihu som prečítal asi ako dvanásťročný a do svojich 19 ich nebolo viac ako 7. Teraz som kresťanský kazateľ a hádajte, čo robím zo svojho života najviac? Nemôžem povedať, že moje kázne, vyučovanie a písanie sú slohové práce, to by som si nedovolil svoju tvorbu natoľko povýšiť. Môžem však povedať, že robím niečo podobné. Čítam, píšem, kážem a trávim čas s ľuďmi. Robí Boh chyby? Nie, nerobí.

Ešte by som mohol hovoriť aj o svojej ceste k Bohu, ktorá obrátila môj svet úplne naruby, ale k tomu sa dostaneme trochu neskôr.

Druhým silným dôkazom je Biblia. Predkladá Boha, ktorý je zvrchovaný. Robí všetko podľa svojich predstáv a svojich dobrých plánov.

„Kto niečo povie a stane sa

bez toho, aby Pán rozkázal?

Nevychádza z úst Najvyššieho

dobré i zlé?“ Náreky 3:37-38

„Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým,

čo milujú Boha, ktorí sú povolaní pod-

ľa jeho predsavzatia.“ Rimanom 8:28

„V ňom sme sa stali aj dedičmi

predurčenými podľa rozhodnutia toho,

ktorý koná všetko podľa zámeru

svojej vôle ...“ Efezským 1:11

„Ó, hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti

a poznania! Aké nepochopiteľné

sú jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho

cesty.

Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie?

Alebo kto bol jeho radcom?

Alebo kto mu vopred niečo dal,

aby mu to musel vrátiť?

Veď od neho, prostredníctvom neho

a pre neho je všetko, jemu sláva naveky. Amen. “

Rimanom 11:33-36

Nie, Boh chyby nerobí...

E.