Môj príbeh 1: Dátum, ktorý som si zapamätal

19.júl 2011

Dátum, ktorý zmenil môj život. Je ich viac, ktoré zmenili môj život. Dátum, kedy som sa narodil. Dátum, kedy som nastúpil alebo ukončil školu – základnú, strednú, vyššiu odbornú teologickú v Prahe. Dátum našej svadby. Dátumy narodenia našich detí. Každý z týchto dátumov nejakým spôsobom zasiahol do môjho života.

19.júla 2011 sa mi však stalo niečo, čo obrátilo môj svet a svet mojej milovanej rodiny úplne naruby. Nie je až tak veľa ľudí, ktorí veria, že náš nebeský Boh drží naše životy pevne vo svojich rukách. Ešte menej ľudí však verí v to, že Boh naše životy dokonca riadi, vedie – nie však tak, ako chceme my, ale ako chce On. Dáva nám do cesty veci a ľudí preto, aby sme porozumeli trom zásadným veciam. Prvá: aby sme pochopili, že potrebujeme mať zmysel našich životov a byť šťastnými. Táto túžba v nás je, ale potrebujeme si ju jasnejšie definovať. Druhá: že sme v srabe. To znamená, že nemáme zdroje, ktoré dajú našim životom nekonečný zmysel a dokonca, ani nekonečné šťastie. Samozrejme, že nejaké zdroje máme, ale žiaľ, až príliš často nás sklamávajú. Tretia: jedine Boh, len On ako jediný môže byť zdrojom zmyslu našej, mojej a tvojej existencie a len On ti môže dať nekonečné šťastie. Teda, Boh robí všetko pre to, aby ti dával do cesty ľudí a situácie, aby si spoznal a porozumel, ale hlavne prijal, že Boh je zdrojom a naplnením zmyslu tvojho života a celoživotného nekonečného šťastia.

Viem, že nič, čo sa stalo v mojom živote nebola náhoda. Udalosti sa nediali zo zdroja slepého hviezdneho osudu. Viem však a čím ďalej, tým viac som presvedčený, že všetko, kým som, čo mám a čím som prešiel, prijímam z rúk milostivého a dobrého Boha a Otca nebeského. A veľmi sa teším na to, aká je Jeho ďalšia vôľa s mojim životom.

19.júl bol celkom pekný, slnečný a horúci deň. Mali sme u nás v Kalinove na návšteve môjho otca. Vrátili sme sa z Lučenca domov. Okolo piatej k nám prišla návšteva s tromi deťmi. Bol to krásny deň. V tom čase ma začalo bolieť brucho. Hovorím si: "trochu si oddýchnem, pospím si a bude dobre..". Ani naša dcérka Mimka ešte nespala, tak sme si spolu ľahli do postele. Vstal som asi o hodinu na príšernú bolesť brucha. Zobudil som Mimku, nech ide zavolať mamu, ale nešla, lebo keď ma videla, už plakala. Aj keď bola u nás návšteva a bolo mi to "trápne", odkázal som po zvedavom dievčatku, ktorá bola u nás na návšteve, aby zavolala moju manželku Mariku. Och joj, to som jej narobil stresov. Najprv sme si mysleli, že nejaká injekcia proti kŕčom mi pomôže, ale našťastie nevedeli sme sa k nej dostať. Čím ďalej, tým viac som vedel, že je prúser. Marika zavolala sanitku. Za chvíľu tu boli. Išiel som sa zošalieť od bolesti brucha. Mal som pocit, že mi vybuchne. Záchrankári ma napichali nejakými injekciami a viezli na vozíku do sanitky. Keď ma nakladali, všetci, ktorých sme mali doma, sa postavili akoby do radu a sledovali, ako ma nakladajú.

Stáli tam: naša návšteva kamoška s deťmi, môj otec, ujo Laco z nášho cirkevného zboru, ktorý išiel robiť niečo v záhradke, Marika a moje deti, ktoré plakali. Jeden silný obraz mi utkvel v pamäti. Môj (vtedy päť ročný syn) mi podal ruku. Počas našich pohľadov do očí, som mu ju stisol. Aj ja, aj on si túto chvíľu a tento obraz dobre zapamätal. Bola pre nás oboch veľmi dôležitá, lebo bola takmer posledná a vedeli sme to obaja.

E.


Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.