pondelok, 28. mája 2012

Do Dialógu, z Dialógu: Ježiš na Facebooku II.


Ján 2, 24-25: „Ale sám Ježiš sa im nezveril, lebo poznal všetkých a nepotreboval, aby niekto hovoril o človekovi, pretože sám od seba vedel, čo bolo v človeku.“

FB je perfektný nástroj na to, aby sme sa hrali na niekoho iného. Kde sa ukazujeme, akí sme, či skôr, akí chceme byť. Na FB dávame o sebe všeličo vedieť, na druhej strane sledujeme, čo nám odhaľujú o sebe iní. 

Najprv k prvému. Často tam odhaľujeme to, čo by sme priamo ľuďom nepovedali, alebo neukázali. Tu sme odvážni nekontrolovane sa nechať obdivovať, alebo odhaľovať, či hrať sa na niekoho. Je to dobré? Nie je zlé, niečo o sebe ukázať. Môže však vzniknúť ilúzia až závislosť na tom, že spoločensky žijeme, že o nás vedia, že sa s niekým zoznamujeme a podobne. Treba tam byť, aby a lebo s niekým rozvíjam vzťah, však? Hodiny a hodiny a hodiny. 

Druhá závislosť môže vzniknúť sledovaním druhých. Znova, nie je zlé si niečo o druhých prečítať a pobaviť sa nad ich vtipmi, porozmýšľať o ich náladách. Dokonca, statusy a steny druhých nás môžu inšpirovať k modlitbám za nich. Rýchlo sa však môže stať, že s týmito ľudmi, desiatkami a stovkami z nich, máme sledovací vzťah. Sledujeme, ako sa cítia, kde boli, aký majú účes, čo ich naštvalo a podobne. Tragisranda je, že máme pocit, že sa poznáme, ale nevieme, ako sa smeje a či sa naozaj tak smeje, ako na FB. Čo ak je vlastne nešťastným, alebo nemá nikoho vo svojom živote s kým by sa reálne porozprával? Okrem toho môžeme mať aj pocit, že spolu trávime čas, že sa spoznávame. No, ale čo spoznávame? Jeho, alebo to, čo len chce, aby ste vedeli?

Ježiš sa nedal spoznať do detailov všetkým. Nechal sa ale spoznávať na základe svojej reálnej (nie virtuálnej) reči a na základe Božích skutkov, zázrakov, ktoré robil. Nevyzliekal pred ľuďmi všetky svoje emócie, alebo potešenia. Neskrýval to, ale nebolo potrebné všetko do písmena vysvetliť. Na druhej strane, aj keď vedel, čo je v ľuďoch, nepotreboval ich šmírovať. Vypytovať sa na minulosť, na hriechy rodičov. Nepotreboval sa hrať na psychológa, pretože mu išlo o duchovnú podstatu a zodpovednosť jednotlivca. 

Pritom prišiel, aby sme poznali Boha a aby sme sa dali poznať my Jemu. S jedným rozdielom. Nie je to o virtuálnej realite, ale o spoločnom živote. Viac poznáme Ježiša, ľudí a seba, ak s nimi reálne sme...

E.

Do Dialógu, z Dialógu: Ježiš na Facebooku


Ak sú na facebooku stratení mladí, tak tam musí ísť aj Božie kráľovstvo. 

Lk 19, 10: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo.“ 

Som presvedčený, že ak by žil dnes Ježiš fyzicky medzi nami, bol by na facebooku. Vieš prečo? Pretože si tam Ty a sú tam schovaní ľudia, ktorí pomaly strácajú pojem o reálnom živote. V našom verši vidíme, že Ježiš prišiel dobrovoľne, vedome na zem hľadať zahynutých. Ďalší význam tohto gréckeho slova je: čo sa stratilo. Teda, ak si Ježiš kvôli mne a tebe a ďalším miliónom hriešnikov urobil takú námahu, že sám Boh sa narodil na našu biednu zem, aby žil naše stratené životy, aby z nich urobil večné životy... tak som presvedčený, že facebook by ho nezabil. 

Facebook je priestor, ktorý ľudí virtuálne spája. Nie je fér povedať, že facebook spôsobuje, že mladí ľudia strácajú pojem o reálnej realite. Ak by nebol facebook, tak by mladí viac čučali na porno, alebo by mastili počítačové hry. Jedno viac debilizuje ako druhé. Áno, generácia Y je v mnohom vyprázdnená. Ale práve preto vidím facebook ako nástroj, ktorý vznikol volaním práznych sŕdc: „Všimne si ma niekto? Budem mať priateľov?“ Kybermladí hľadajú aspoň kybervzťahy, lebo sa stali neschopní budovať tie normálne. 

Facebook nie je cieľ. Cieľ je ponúknuť mladým výstup z virtuálnej reality. Ale ako, ak tam najprv nevstúpim? Preto, ako kazateľ, som na facebooku. Preto som poresvedčený, že aj Ježiš by bol na facebooku. Lebo On prišiel hľadať stratených... Momentálne je ich tam okolo 900 miliónov.

E.



Môj príbeh 2: Záchranca a záchrancovia



Moje prebúdzanie prebiehalo v zábleskoch. Striedali sa okamihy vnímania ľudí so spánkom. Objavovali sa pri mne lekári a moja manželka Marika. Potom som pochopil, že ležím na ARO-e. Hovorili mi síce čo sa stalo, ale popri tom som znova zaspal. Pomaly, ale isto sa mi skladal obraz toho, čo sa stalo. Čo vlastne? Dúfam, že nájdem u vás pochopenie ak nebudem veci popisovať medicínskym slovníkom. Tým by som to len pokazil.

Večer sa lekári pustili do rezania. Po otvorení zistili, že veľký kus tenkého čreva neidentifikovateľnej dĺžky je v nekrotickom (mŕtvom) stave a v procese rozkladu. Obsah brušnej dutiny bol čierny a skôr sa podobal scénam pitevne, ako operačnej sále. Ono, v tých chvíľach som bol asi na oboch miestach naraz. Vyčistili, čo sa dalo a lekári ma nechali v sále v umelom spánku do rána. V tú noc moja Marika veľa nespala. Lekári sa rozhodli čakať. Obdivujem lekárov. Viete, nežijeme v ideálnom svete. Veľmi si však vážim ľudí, ktorí sa pokúšajú meniť svet aspoň trochu k lepšiemu. Sú situácie, kedy to vyjde a iné, kedy nie. Niekedy sa viac chce, inokedy menej. V nemocnici som nebol po prvý raz. Odo mňa však nebudete počuť, že lekári a personál sú ... Nie. Práve naopak. Sú dôvodom, prečo sa máme viac modliť, aby bolo viac zachránených životov. V podstate modlitbami spájame dve profesionálne skupiny Záchrancov. Lekárov, ktorí zachraňujú ľudské životy modlitbami spájame s Bohom, ktorý zachraňuje večné ľudské životy. Prečo by sme mali k nim pristupovať oddelene? Som vďačný za oboch profíkov. Za mojich lekárov, ale tiež za veľkého Lekára. Viete, toto spojenie viac funguje, ako nefunguje. Neznamená to, že vždy musí byť človek zachránený. Nemusí byť zachránený ani medicínsky, ani večne. Áno, niektorí aj na zemi zomierajú. Áno, niektorí sa objavia aj v odpornej miestnosti, v ktorej nie sú okná, nie sú dvere. Kde nikto nebude počuť krik opustenosti, bolesti, plaču a trápení. Kde neexistuje čas.

Ani ja som nemusel byť zachránený. Nemusel som prežiť. Mohol som kľudne zomrieť. Kľudne, pokojne preto, lebo som zachránený Večným Záchrancom a teraz by som sa mal oveľa lepšie. Nemal som právo prežiť túto črevnú príhodu. Nemal som kredit k tomu, aby som sa vrátil do života. Moje „dobré“ skutky ani „dobrý“ život mi nedali nárok na zdravie a návrat z operačnej sály. Jeden z primárov, ktorý ma operoval povedal, že toto ešte za svoj život nevidel. A nemal 30 rokov... Áno, nemusel som sa vrátiť. Bol by Boh horší? Je to nesmierne veľká otázka. Je Boh horší, ak nám nedá to, čo si za svoj život zaslúžime – smrť za naše hriechy? Je Boh horší, ak nám dáva to, čo si nezaslúžime – milosť k večnému životu, resp. slušný život na zemi? Teda, že dostaneme od Neho to, na čo nemáme právo?

Dostal som milosť. Smrť bola blízko. Vlastne, len bola bližšie, ako v bežné dni, pretože smrť je blízko... vždy. Ja som však dostal nezaslúženú, nepochopiteľnú milosť. Boh, veľký Záchranca sa opäť milostivo dotkol, aby cez záchrancov, lekárov mi vrátil život. Neviem ešte presne, čo mi týmto Boh chcel ukázať. Neviem presne, čo ma Boh chce o Sebe a o živote týmto všetkým naučiť. Pýtam sa Ho na to. Hľadám a premýšľam o tom, čo sa okolo mňa a so mnou deje. Viem ale, že Jeho milosť UŽ zo mňa urobila iného človeka. Viem, že viem ďakovať, pretože mám za čo. Aj na začiatok, už geniálne.

Ráno objavili 50 cm života v tenkom čreve. Ostatné bolo mŕtve, ale do 50cm sa vrátila krv. Vrátil sa život. Bežný človek má 4-6 metrov tenkého čreva. Boh sa rozhodol, že mi nechá pol metra. Ešte som neotvoril oči. Ešte som nevstal. Ešte som sa neprebral. Prúdenie krvi sa vrátilo. Príbeh iba začal. Ale dobre začal.

E.


Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.