Ja a ja. Prečo sa zmieriť s Bohom? I.

Prečo si sám sebe tak málo rozumiem?

Rimanom 3:25: „Boh ho ustanovil za prostriedok zmierenia prostredníctvom jeho krvi pre tých, čo veria.“

Ak sú nejaké komplikované veci pre pochopenie života a pochopenie biblických textov, tak sa práve púšťam na takúto pôdu. Vitaj. Áno, je to pozvanie premýšľať. Verím tomu, že máš mozog, ktorý je práve na toto stvorený. Verím tomu, že máš aj pocity, ktoré ti hovoria okrem kadečoho aj to, že niečo by sa mohlo a malo zmeniť. Verím tomu, že ak si si niekedy otvoril „raňajky“ a aspoň niečo z nich prečítal, tak ti život nie je úplne ukradnutý. Ešte raz. S úctou voči tebe, s rešpektom voči tvojmu životu, s rešpektom voči ťažkým otázkam – vitaj.

Jeden z problémov je, že sa cítime, že nemáme problém. Ja tu chcem písať o tom, ako sa zmieriť s Bohom cez zmieriteľa, ale pritom necítime žiaden problém. Môžeš si povedať alebo aspoň myslieť: „Načo mi zmieriteľa, ak nie je problém? Načo mi liek, ak nie som chorý? Načo mi zmieriteľa, ak nie je vojna a nie je potrebné uzmierovať znepriatelené strany?“

Premýšľajme spolu. Absolútne nechcem maľovať čerta na stenu, len trochu nahliadnuť do reality života. Je to strašne pestré, farebné, neexistujú jasné hranice, ale aj tak sa pokúsim definovať niekoľko oblastí, kde mier nie je a zmieriteľa potrebujeme.

TY. Jednoduché slovo. Akoby nič, ale pritom koľko sa za tým skrýva. Skrýva sa za tým celý nádherne zložitý komplex tvojho vlastného života. Skrýva sa tam celé tvoje detstvo. Bitky so súrodencami. Osamelosť, ak si sa nemal s kým biť... Opustenosť, alebo práve naopak hlboké prijatie rodičmi. Radostné, ťažšie, alebo bolestivé zážitky. Možno si videl veci, ktoré si nikdy nemal vidieť. Možno si nevidel to, čo si mal vidieť. Tak by sme mohli pokračovať aj o období puberty. Tvoje telo sa vyvíjalo zvláštne. Buď si svoje telo miloval(a)!, lebo bolo krásne a veľa ľudí ho obdivovalo. Možno pre krásu svojho tela si ho aj nenávidel(a)!, pretože si si prvý krát všimla perverzné uslintané pohľady z ktorých ti bolo na zvracanie. Možno ťa tie pohľady práve naopak – priťahovali, vzrušovali... Možno si bol(a) presným opakom. Nikto si ťa nevšímal, ale iba tvojho kamoša(ku), ktorý bol krajší, štíhlajší, múdrejší, vtipnejší, ako ty. Bol si tučko, smiešny, s vyrážkami. Vieš o čom hovorím? Dalo by sa o tom písať romány. Takto by sa dal rozpitvávať život donekonečna! Pokúsim sa ale ísť k podstate.

Medzi tebou a tebou mohla vzniknúť zvláštna priepasť, ktorú možno nevieš ani presne popísať. Si dospelý a keď sa úprimne pozrieš na seba, tak môžeš vidieť tri typy osobností: 1)arogantného drzáka, 2)neschopnú buchtu, 3)pohodového gaučiaka. Nechcem sa hrať na psychológa. Za všetkým je komplexný svet, skúseností, sklamaní a víťazstiev, rôzne typy osobností a tak ďalej. Dokonca, aj keď popisujem tieto typy, tak za nimi sa môže skrývať presný opak, akurát, že je zdanlivo dobre zamaskovaný...

Hovorím o inom. Hovorím o hlbokej identite. Hovorím o tom, že medzi tebou a tebou to nie je také jasné. Medzi tvojimi pocitmi a myslením to nie je také jednoduché. Medzi tým, po čom túžiš a tým, čo máš môže a pravdepodobne aj je veľká priepasť. Vo mne a v tebe je niečo, čo sa tak často, tak úprimne, pokúšame prikryť alebo tomu utiecť. Vnútorný chaos je väčší, ako sa na prvý pohľad zdá. Vnútorný zápas medzi tebou a tebou je väčší, ako vidia ľudia okolo nás. Vnútorná vojna prebieha. Niekedy zvíťazíš, inokedy ležíš porazený vo svojich zvratkoch. Niekedy vstaneš, ale inokedy boxerka do nosa.

Kto vstúpi a vytvorí poriadok v mojom chaose? Kto vstúpi a zmieri mňa so sebou samým? Kto vstúpi a postaví to, čo sa rozsypalo? Kto vstúpi a polepí, čo sa rozbilo? Kto mi ukáže, ako vyzerá hlboký mier v duši? Kto ma zmieri so sebou?

To nie je všetko, ešte nás čaká vzťah medzi tebou a iným človekom a medzi tebou a márnosťou času, ktorý letí, ale ho nevieš zachytiť. Som jeden z tých, ktorí zápasia. Som jeden z tých, ktorí tiež potrebujú pomoc. Som jeden z tých, ktorí hľadajú mier. Som jeden z tých, ktorý som ten mier našiel.

E.

Kto nás zmieri s Bohom?

Prišiel ten, kto mení smerovanie a stav našich mikrosystémov.

1. Jánov list 2:2: „On je obetou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“

Nejak musíme cítiť, že veci nie sú v poriadku. Svet nie je taký, aký by mal byť. Prináša oveľa viac sklamaní, bolestí, klamstiev a podobne – ako by mal. Ak máš ten pocit, tak to je normálne a logické. Práve v tomto je možno najviac viditeľné, čo hýbe spoločnosťou. Nie je to však jeho megasystém. Je to jeho mikrosystém. Megasystém je riadený mikrosystémami. Miliardami mikrosystémov, ktoré tvoria to, ako vnímame veci, z čoho sa radujeme, z čoho sme sklamaní a čoho sa tak bojíme. Áno, za všetkým je mikrosystém ľudského hriešneho sebeckého srdca.

Je to srdce, ktoré stále ukazuje Bohu chrbát. Je to srdce, ktoré chce niečo od Boha len vtedy, ak má problém. Je to srdce, ktoré chce od Boha naplnenie zmyslu, ale bez záväzkov. Je to srdce, ktoré ide úplne úplne iným smerom. Áno a je to to isté srdce, ktoré Bohu nadáva, prečo je taký zlý a prečo dopúšťa také alebo onaké utrpenie. Áno, je to to isté srdce, ktoré obviňuje všetkým okolo seba, len seba nie. Stačí. Takéto srdce nemá absolútny nárok na Božiu lásku, na Božie odpustenie, na prijatie Bohom a na Jeho ochranu. Toto srdce je voči Bohu v hlbokom nepriateľstve a ignorancii. Je to postoj s ktorým sa človek zdiaľky, vedome či nevedome vlastne lúči s večným životom a životom s Bohom.

Prichádza „tretia“ strana. Je len zdanlivo tretia, lebo pochádza od Boha. Je to Jeho Syn Ježiš Kristus. Vstupuje ako bezbranný na našu planétu Zem, medzi srdcia, ktoré ho nielen ignorujú, ale ho aj nakoniec zabijú... (Pre ilustráciu si pozri akýkoľvek film o Ježišovi, ktoré pôjdu v TV počas Veľkonočných sviatkov).

Otázka je prečo? Načo je to všetko užitočné? Načo sa to všetko s Ježišom stalo?

Pretože, ak máme mať vôbec šancu na zmenu našich hriešnych mikrosystémov, tak do nich musel vstúpiť. Musel prijať naše bolesti, trápenia, hriešnosť, odmietanie, opľúvanie, opustenosť a zabitie. Ježiš to všetko absorboval ako špongia. Všetko. Všetky hriechy. Moje aj tvoje. Vcucol ich do seba. Je to nepochopiteľné, lebo nikto pred Ním ani nikto po Ňom nikdy nič podobné neurobil ani neurobí.

Stal sa obeťou našich hriechov a Boh ho obetoval, aby existoval akýkoľvek most medzi mojou a tvojou hriešnou osobou a Svätým Bohom. On je tým zmierením. On je ten cez ktorého prichádza mier medzi dvoch nepriateľov. Nádej a istota existuje. Jedine v Ježišovi Kristovi. Je to slávne. Je to dobrá správa. Toto je biblické evanjelium. Toto je posolstvo života.

Toto je pravé kresťanstvo. Držať sa Zmieriteľa. Držať sa Ježiša, milovať Ho, byť mu oddaný a nasledovať ho. Sú len dve možnosti. Máš Zmieriteľa alebo nemáš Zmieriteľa.

V ďalších raňajkách popíšem, ako prijať Zmieriteľa Ježiša do svojho života.

E.

Mier s Bohom

Boh nie je idiot.

Izajáš 55:8-9: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodina. Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“

Je ťažké odpustiť? Niekedy počúvam slová, ako: „Odpustím, ale nezabudnem... Nehnevám sa, ale ani neodpustím...“. Je ťažké odpustiť. Úplná pravda. Ak ťa niekto zraní, oklame, podvedie, tak to nie je len tak. Chcem sa však pozrieť na trochu iný vzťah. Vzťah medzi Bohom a tebou. Je potrebné odpustenie medzi týmito dvomi pólmi? Medzi tými dvomi osobami? Áno, je.

Biblia hovorí o tom, že medzi človekom a Bohom je obrovská priepasť. Je to priepasť, ktorá sa nedá len tak preskočiť, alebo nejakým mostíkom prejsť. Prorok Izajáš hovorí: „Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ (Iz 55:9). Je to obrovská priepasť. Jasné, návodov na prekonanie tejto priepasti nájdeme desiatky a stovky, ale nielenže nefungujú, sú hlbokým sebaklamom. Problémom je, že táto priepasť nie je geografická – potreba prejsť nejaké kilometre; nie je ani intelektuálna – potreba sa niečo o „Aboslútne“ naučiť či pochopiť; nie je ani skutková – potrebné niečo urobiť... je identická. To znamená, že na oboch koncoch tejto priepasti sú dve úplne protichodné „bytia-existencie-podstaty“, ktoré stoja oproti sebe. Sú to dve absolútne odlišné bytosti. Jeden filozof povedal: „Boh sa odlišuje od človeka tým, že je svätý. Človek sa líši od Boha tým, že je hriešny.“ Tie dve identity sú od seba na míle a míle vzdialené. Nič spolu nemôžu mať. Nie je šanca. Do prítomnosti svätého Boha hriech nevstúpi. To je Božia strana.

Čo je však realitou našej strany? Hriech. Je to viac ako skutok. Je to viac ako myšlienky. Je to viac ako škaredé túžby. Je to viac ako neschopnosť páčiť sa Bohu. Všetko toto pri mne a pri tebe platí, ale hriech je viac. Hriech je vojnový stav proti Bohu, ktorý je o postoji. Ten postoj hovorí: „Bože, JA tu mám posledné slovo. JA rozhodujem. JA dávam podmienky. JA k Tebe prídem, keď JA budem chcieť a spôsobom, akým JA chcem. Ale dovtedy, Bože, mi dáš pokoj! Ak budem mať problém, ozvem sa...“

Je to hlboká urážka Toho, kto ťa z lásky stvoril. Nemyslime si, že Boh je hlupák, aby nám len tak „odpustil“ náš odmietavý postoj voči Nemu. On sa na tento postoj strašne hnevá. Veď ako môže byť medzi Bohom a človekom vzťah lásky s takýmto postojom? To by nebol vzťah s Bohom. To by bol smiešny biznis s tým, že ja, ty, my sme víťazi a Boh musí prehltnúť naše podmienky. Boh nie je idiot. Myslieť si to o ňom a správať sa k Nemu takto je viac ako napľutie do Jeho tváre. Je to urážka a nepriateľstvo voči Nemu. Čo myslíš, ako Boh reaguje na takýchto ľudí?

Musí prísť akoby tretia strana. Strana, ktorá zmieruje Svätého Boha a odmietavého, hriešneho človeka. Musí prísť dobrá správa. Musí prísť most. Musí prísť Ten, kto zmieri. Musí prísť Záchranca.

Ešte tento týždeň v raňajkách...

E.