Ja a môj čas. Prečo sa zmieriť s Bohom? III.

Prečo ten čas tak letí a moje dni sú tak... prázdne?

Žalm 90:10: „Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame.“

Už mám 31 rokov. Neviem, či je to málo alebo veľa. Raz mi táto informácia šokujúco udrela do očí. Rozprával som sa s jednou 19 ročnou babou o mladých, o ich živote a prioritách a mi povedala, že sú už „inde“, ako keď som ja bol mladý... Myslela tým, že ich skazenosť a zábavy sú horšie, krutejšie, sexuálne násilnejšie, ako keď som … bol mladý. Mňa šokoval ten koniec. Konečne som tomu trochu rád, že keď sa pozriem do zrkadla, vyzerám na 22 rokov a teraz toto. Sranda je aj to, že som si akosi nevšimol, že „už“ som tridsiatnik. Taký je život.

Zisťujem, že povzdych: „ach... ten čas letí...“ nie je fráza, ale realita. Čas fakt letí. Možno si to všimneš tým, že ti rastie pupok, možno tým, že nachádzaš na hlave stále viac šedivých vláskov alebo nechcených vrások na tvári. Možno viac dychčíš, keď sa máš dostať pešo na tretie poschodie. Ak to už ani neskúšaš, tak si jasný.

Otázkou je, čím si si naplnil a napĺňaš svoj čas, ktorý letí. Čo je obsahom dní, mesiacov, rokov? Na čo si pyšný? Žalmista hovorí o lopote a strasti. Nic moc. Možno si pyšný na to, že máš 2-3 deti s dvomi tromi ženami (viac asi nie, lebo si sa naučil, ako to robiť „bezpečne“). Možno si pyšný na to, že ti stále má kto priniesť do postele kakao – mamka. Možno si pyšný na to, že tvoj obľúbený bar ešte žije a môžeš s radosťou do seba naliať ďalšie Corgoňe. Môžeme byť pyšný aj na svoju prácu, rodinu, manžela či manželku – čo je super.

Kamoš. Ja tu nehovorím, čo je dobré alebo zlé. Pýtam sa, či sa máš čím hrdiť, pýšiť. Akosi zisťujem, že dosiahnutie cieľov ako BMW 3, 5 či ďalšia Barbina, možno dve pri hrudi ma nenaplňajú obdivom. Skôr naopak, menšou ľútosťou. Vtedy sa pýtam samého seba... ako by som, ako kazateľ zmysluplného života mohol pomôcť môjmu kamošovi?

Čas ide rýchlo. Pivo ťa s ním nezmieri. Barbiny či Kenovia ťa s ním nezmieria. Manželstvo a rodina skôr, ale naozaj to dokážu? Naozaj dokážu teba zmieriť s časom, ktorý letí? Čas ma desí.

Musím, chcem, potrebujem sa zmieriť s časom a naplniť ho zmyslom. Musí byť niečo, čo do môjho času patrí, aby som sa za neho nehanbil, ale naopak – mal byť na čo hrdý. Musí byť niečo... viac.

E.

Ja a Ty. Prečo sa zmieriť s Bohom? II.

Prečo ťa nenávidím?

Matúš 5:21-22: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: nezabiješ! Kto by
však zabil, musí ísť pred súd. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá
na brata, musí ísť pred súd. Kto by povedal bratovi: Hlupák, musí ísť
pred veľradu. Kto by povedal: Blázon, musí ísť do ohnivého pekla."

Pravda nie je vždy príjemná. Medzi človekom a človekom nie je vždy len
sympatia. Niektorí ľudia si "sadnú", niektorí však nie. Problém
nastáva, ak s tými, ktorých "nemusíte", musíte žiť. Dobrá
nelogika však? Premýšľajme spolu. Máš suseda, ktorý ti zvykne klopať
metlou do radiátora, ak si si náhodou zabudol vypnúť hlasnú hudbu?
Možno máš susedov, ktorí robia ešte horšie veci. Nemusíš ho, ale musíš
pri ňom žiť. Poďme ďalej. Vzal si si niekoho za manželku alebo manžela
a zisťuješ, že nie je taký dokonalý, ako si si myslel(a)? Nemusíš ho,
ale musíš s ním žiť. Máš súrodenca alebo rodiča s ktorým sa hanbíš
chodiť na verejnosť? Máš kolegov, ktorí ťa neberú vážne alebo si robia
z teba posmech? Máš nadriadených, z ktorých máš pocit, že ťa len
buzerujú? Máš podriadených, o ktorých si myslíš, že ťa chcú okrádať a
sú neschopní? Máš okolo seba ľudí, ktorí si myslia o sebe, že sú
chodiacimi encyklopédiami, bifľošmi, bonzákmi, podlízačmi,
manipulantmi, frajermi bez toho, že by mali byť za čo? 

Ešte dodám, že aj ja aj ty sme pre niekoho a možno pre plno ľudí takými magormi... ale samozrejme, my si to o sebe takto nepovieme.

Cítiš to, čo je medzi ľuďmi? Medzi tebou a mnou? Medzi tebou a tvojimi
blízkymi? Teraz nehovorím, že vždy a medzi všetkými je problém.
Hovorím, že medzi plno ľuďmi je viac problémov, ako by sme chceli. Veď
ak by to tak nebolo, tak prečo by bola rozvodovosť viac, ako 45%-tná?
Prečo už ani dvaja najbližší ľudia sa nevedia rešpektovať, milovať,
mať v úcte a počúvať sa navzájom? 

My potrebujeme niečo, čo má moc naše vzťahy nielen uzdraviť, ale dať
im silu - fungovať, rozvíjať sa, plniť láskou a úctou, vytrvať, byť
pevnými. Kámo, dá sa to! Dá sa vypustiť slová a životné postoje:
"nenávidím ťa"! Na tomto mieste viac nechcem povedať, ako to, že máme
problém medzi nami. Nenávisť, veľmi osobná, skrytá, silná,
neuchopiteľná a bolestivá, tu je. 

Niekto musí priniesť mier, pokoj, zmierenie medzi mňa a teba, medzi
teba a tvojho suseda, priateľa, priateľku, manžela, manželku, deti,
rodičov. Niekto nám musí priniesť zmierenie do našich vzťahov! 

E. 

Ja a ja. Prečo sa zmieriť s Bohom? I.

Prečo si sám sebe tak málo rozumiem?

Rimanom 3:25: „Boh ho ustanovil za prostriedok zmierenia prostredníctvom jeho krvi pre tých, čo veria.“

Ak sú nejaké komplikované veci pre pochopenie života a pochopenie biblických textov, tak sa práve púšťam na takúto pôdu. Vitaj. Áno, je to pozvanie premýšľať. Verím tomu, že máš mozog, ktorý je práve na toto stvorený. Verím tomu, že máš aj pocity, ktoré ti hovoria okrem kadečoho aj to, že niečo by sa mohlo a malo zmeniť. Verím tomu, že ak si si niekedy otvoril „raňajky“ a aspoň niečo z nich prečítal, tak ti život nie je úplne ukradnutý. Ešte raz. S úctou voči tebe, s rešpektom voči tvojmu životu, s rešpektom voči ťažkým otázkam – vitaj.

Jeden z problémov je, že sa cítime, že nemáme problém. Ja tu chcem písať o tom, ako sa zmieriť s Bohom cez zmieriteľa, ale pritom necítime žiaden problém. Môžeš si povedať alebo aspoň myslieť: „Načo mi zmieriteľa, ak nie je problém? Načo mi liek, ak nie som chorý? Načo mi zmieriteľa, ak nie je vojna a nie je potrebné uzmierovať znepriatelené strany?“

Premýšľajme spolu. Absolútne nechcem maľovať čerta na stenu, len trochu nahliadnuť do reality života. Je to strašne pestré, farebné, neexistujú jasné hranice, ale aj tak sa pokúsim definovať niekoľko oblastí, kde mier nie je a zmieriteľa potrebujeme.

TY. Jednoduché slovo. Akoby nič, ale pritom koľko sa za tým skrýva. Skrýva sa za tým celý nádherne zložitý komplex tvojho vlastného života. Skrýva sa tam celé tvoje detstvo. Bitky so súrodencami. Osamelosť, ak si sa nemal s kým biť... Opustenosť, alebo práve naopak hlboké prijatie rodičmi. Radostné, ťažšie, alebo bolestivé zážitky. Možno si videl veci, ktoré si nikdy nemal vidieť. Možno si nevidel to, čo si mal vidieť. Tak by sme mohli pokračovať aj o období puberty. Tvoje telo sa vyvíjalo zvláštne. Buď si svoje telo miloval(a)!, lebo bolo krásne a veľa ľudí ho obdivovalo. Možno pre krásu svojho tela si ho aj nenávidel(a)!, pretože si si prvý krát všimla perverzné uslintané pohľady z ktorých ti bolo na zvracanie. Možno ťa tie pohľady práve naopak – priťahovali, vzrušovali... Možno si bol(a) presným opakom. Nikto si ťa nevšímal, ale iba tvojho kamoša(ku), ktorý bol krajší, štíhlajší, múdrejší, vtipnejší, ako ty. Bol si tučko, smiešny, s vyrážkami. Vieš o čom hovorím? Dalo by sa o tom písať romány. Takto by sa dal rozpitvávať život donekonečna! Pokúsim sa ale ísť k podstate.

Medzi tebou a tebou mohla vzniknúť zvláštna priepasť, ktorú možno nevieš ani presne popísať. Si dospelý a keď sa úprimne pozrieš na seba, tak môžeš vidieť tri typy osobností: 1)arogantného drzáka, 2)neschopnú buchtu, 3)pohodového gaučiaka. Nechcem sa hrať na psychológa. Za všetkým je komplexný svet, skúseností, sklamaní a víťazstiev, rôzne typy osobností a tak ďalej. Dokonca, aj keď popisujem tieto typy, tak za nimi sa môže skrývať presný opak, akurát, že je zdanlivo dobre zamaskovaný...

Hovorím o inom. Hovorím o hlbokej identite. Hovorím o tom, že medzi tebou a tebou to nie je také jasné. Medzi tvojimi pocitmi a myslením to nie je také jednoduché. Medzi tým, po čom túžiš a tým, čo máš môže a pravdepodobne aj je veľká priepasť. Vo mne a v tebe je niečo, čo sa tak často, tak úprimne, pokúšame prikryť alebo tomu utiecť. Vnútorný chaos je väčší, ako sa na prvý pohľad zdá. Vnútorný zápas medzi tebou a tebou je väčší, ako vidia ľudia okolo nás. Vnútorná vojna prebieha. Niekedy zvíťazíš, inokedy ležíš porazený vo svojich zvratkoch. Niekedy vstaneš, ale inokedy boxerka do nosa.

Kto vstúpi a vytvorí poriadok v mojom chaose? Kto vstúpi a zmieri mňa so sebou samým? Kto vstúpi a postaví to, čo sa rozsypalo? Kto vstúpi a polepí, čo sa rozbilo? Kto mi ukáže, ako vyzerá hlboký mier v duši? Kto ma zmieri so sebou?

To nie je všetko, ešte nás čaká vzťah medzi tebou a iným človekom a medzi tebou a márnosťou času, ktorý letí, ale ho nevieš zachytiť. Som jeden z tých, ktorí zápasia. Som jeden z tých, ktorí tiež potrebujú pomoc. Som jeden z tých, ktorí hľadajú mier. Som jeden z tých, ktorý som ten mier našiel.

E.

Kto nás zmieri s Bohom?

Prišiel ten, kto mení smerovanie a stav našich mikrosystémov.

1. Jánov list 2:2: „On je obetou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“

Nejak musíme cítiť, že veci nie sú v poriadku. Svet nie je taký, aký by mal byť. Prináša oveľa viac sklamaní, bolestí, klamstiev a podobne – ako by mal. Ak máš ten pocit, tak to je normálne a logické. Práve v tomto je možno najviac viditeľné, čo hýbe spoločnosťou. Nie je to však jeho megasystém. Je to jeho mikrosystém. Megasystém je riadený mikrosystémami. Miliardami mikrosystémov, ktoré tvoria to, ako vnímame veci, z čoho sa radujeme, z čoho sme sklamaní a čoho sa tak bojíme. Áno, za všetkým je mikrosystém ľudského hriešneho sebeckého srdca.

Je to srdce, ktoré stále ukazuje Bohu chrbát. Je to srdce, ktoré chce niečo od Boha len vtedy, ak má problém. Je to srdce, ktoré chce od Boha naplnenie zmyslu, ale bez záväzkov. Je to srdce, ktoré ide úplne úplne iným smerom. Áno a je to to isté srdce, ktoré Bohu nadáva, prečo je taký zlý a prečo dopúšťa také alebo onaké utrpenie. Áno, je to to isté srdce, ktoré obviňuje všetkým okolo seba, len seba nie. Stačí. Takéto srdce nemá absolútny nárok na Božiu lásku, na Božie odpustenie, na prijatie Bohom a na Jeho ochranu. Toto srdce je voči Bohu v hlbokom nepriateľstve a ignorancii. Je to postoj s ktorým sa človek zdiaľky, vedome či nevedome vlastne lúči s večným životom a životom s Bohom.

Prichádza „tretia“ strana. Je len zdanlivo tretia, lebo pochádza od Boha. Je to Jeho Syn Ježiš Kristus. Vstupuje ako bezbranný na našu planétu Zem, medzi srdcia, ktoré ho nielen ignorujú, ale ho aj nakoniec zabijú... (Pre ilustráciu si pozri akýkoľvek film o Ježišovi, ktoré pôjdu v TV počas Veľkonočných sviatkov).

Otázka je prečo? Načo je to všetko užitočné? Načo sa to všetko s Ježišom stalo?

Pretože, ak máme mať vôbec šancu na zmenu našich hriešnych mikrosystémov, tak do nich musel vstúpiť. Musel prijať naše bolesti, trápenia, hriešnosť, odmietanie, opľúvanie, opustenosť a zabitie. Ježiš to všetko absorboval ako špongia. Všetko. Všetky hriechy. Moje aj tvoje. Vcucol ich do seba. Je to nepochopiteľné, lebo nikto pred Ním ani nikto po Ňom nikdy nič podobné neurobil ani neurobí.

Stal sa obeťou našich hriechov a Boh ho obetoval, aby existoval akýkoľvek most medzi mojou a tvojou hriešnou osobou a Svätým Bohom. On je tým zmierením. On je ten cez ktorého prichádza mier medzi dvoch nepriateľov. Nádej a istota existuje. Jedine v Ježišovi Kristovi. Je to slávne. Je to dobrá správa. Toto je biblické evanjelium. Toto je posolstvo života.

Toto je pravé kresťanstvo. Držať sa Zmieriteľa. Držať sa Ježiša, milovať Ho, byť mu oddaný a nasledovať ho. Sú len dve možnosti. Máš Zmieriteľa alebo nemáš Zmieriteľa.

V ďalších raňajkách popíšem, ako prijať Zmieriteľa Ježiša do svojho života.

E.

Mier s Bohom

Boh nie je idiot.

Izajáš 55:8-9: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodina. Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“

Je ťažké odpustiť? Niekedy počúvam slová, ako: „Odpustím, ale nezabudnem... Nehnevám sa, ale ani neodpustím...“. Je ťažké odpustiť. Úplná pravda. Ak ťa niekto zraní, oklame, podvedie, tak to nie je len tak. Chcem sa však pozrieť na trochu iný vzťah. Vzťah medzi Bohom a tebou. Je potrebné odpustenie medzi týmito dvomi pólmi? Medzi tými dvomi osobami? Áno, je.

Biblia hovorí o tom, že medzi človekom a Bohom je obrovská priepasť. Je to priepasť, ktorá sa nedá len tak preskočiť, alebo nejakým mostíkom prejsť. Prorok Izajáš hovorí: „Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ (Iz 55:9). Je to obrovská priepasť. Jasné, návodov na prekonanie tejto priepasti nájdeme desiatky a stovky, ale nielenže nefungujú, sú hlbokým sebaklamom. Problémom je, že táto priepasť nie je geografická – potreba prejsť nejaké kilometre; nie je ani intelektuálna – potreba sa niečo o „Aboslútne“ naučiť či pochopiť; nie je ani skutková – potrebné niečo urobiť... je identická. To znamená, že na oboch koncoch tejto priepasti sú dve úplne protichodné „bytia-existencie-podstaty“, ktoré stoja oproti sebe. Sú to dve absolútne odlišné bytosti. Jeden filozof povedal: „Boh sa odlišuje od človeka tým, že je svätý. Človek sa líši od Boha tým, že je hriešny.“ Tie dve identity sú od seba na míle a míle vzdialené. Nič spolu nemôžu mať. Nie je šanca. Do prítomnosti svätého Boha hriech nevstúpi. To je Božia strana.

Čo je však realitou našej strany? Hriech. Je to viac ako skutok. Je to viac ako myšlienky. Je to viac ako škaredé túžby. Je to viac ako neschopnosť páčiť sa Bohu. Všetko toto pri mne a pri tebe platí, ale hriech je viac. Hriech je vojnový stav proti Bohu, ktorý je o postoji. Ten postoj hovorí: „Bože, JA tu mám posledné slovo. JA rozhodujem. JA dávam podmienky. JA k Tebe prídem, keď JA budem chcieť a spôsobom, akým JA chcem. Ale dovtedy, Bože, mi dáš pokoj! Ak budem mať problém, ozvem sa...“

Je to hlboká urážka Toho, kto ťa z lásky stvoril. Nemyslime si, že Boh je hlupák, aby nám len tak „odpustil“ náš odmietavý postoj voči Nemu. On sa na tento postoj strašne hnevá. Veď ako môže byť medzi Bohom a človekom vzťah lásky s takýmto postojom? To by nebol vzťah s Bohom. To by bol smiešny biznis s tým, že ja, ty, my sme víťazi a Boh musí prehltnúť naše podmienky. Boh nie je idiot. Myslieť si to o ňom a správať sa k Nemu takto je viac ako napľutie do Jeho tváre. Je to urážka a nepriateľstvo voči Nemu. Čo myslíš, ako Boh reaguje na takýchto ľudí?

Musí prísť akoby tretia strana. Strana, ktorá zmieruje Svätého Boha a odmietavého, hriešneho človeka. Musí prísť dobrá správa. Musí prísť most. Musí prísť Ten, kto zmieri. Musí prísť Záchranca.

Ešte tento týždeň v raňajkách...

E.

Cesta od zrkadla...

Pohľad do zrkadla. Odchádzam od neho smiešnejší... odchádzam od neho upravenejší.

1.Jánov list 1:9: „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.“

Je jeden kreslený vtip o tom, ako seba vidí v zrkadle muž a ako žena. Humorne vykresľuje pravdivý stav a psychiku muža a ženy. Muž pred zrkadlom. Reálne taký biely chlpatý suchárik. Napína s potmehúnskym úsmevom svaly a v zrkadle vidí svoje bojovno-víťazné grimasy a telo Johna Ramba či Bruca Lee-ho. Žena pred zrkadlom. Normálna, krásna, štíhla alebo normálne štíhla žena. Pozerá sa do zrkadla s unudene smutno-nešťastným pohľadom a hovorí si: „Pribudli mi ďalšie šunky... Tu musím zhodiť... tam musím zhodiť...“

Muž vidí Ramba a žena šunky z Tesca. Pravda je ale iná. Je buď lepšia alebo horšia. V zrkadle vidíme často to, čo chceme a nie to, čo tam je. Aký je však reálny pravdivý pohľad na seba v zrkadle? Kedy a prečo sa do zrkadla pozeráme? Ak mám špinavú tvár a mastné vlasy, tak mi je zabijácky Rambov pohľad na úplnú figu. Zrkadlo, pravdivý obraz môjho stavu by mal fungovať pre niečo iné, ako pre humorný sebaklam. Mal by viesť k tomu, aby som zmenil to, kde je problém. To znamená, že ak som špinavý, umyjem sa. Ak mám mastné vlasy, umyjem si ich. Ak mám špinavé tričko, prezlečiem sa. Ak mám „šunky“, začnem cvičiť... Alebo budem naďalej vidieť Bruca Lee-ho a moje okolie bude vidieť vo mne pubertiaka.

Pohľad do zrkadla má viesť k náprave. Má viesť k normálu. Má viesť k radostnej zmene. Má viesť k pravdivej reflexii po ktorej som iný, lepší, šťastnejší, spokojnejší. Z tohto dôvodu nie celkom rozumiem tomu, keď sa niekto bojí seba nazvať hriešnikom, aj keď je to nič viac, ako pravdivý stav.

Biblia hovorí, že úprimný hriešnik odchádza s Bohom, ako Božie dieťa. Ten, kto seba vidí reálne, že má problém, tak odchádza s Bohom, s ktorým má východiská. Ten, kto si uzná svoje skazené srdce, odchádza s Bohom, ktorý mu tsrdce úplne zmení. Úprimné stretnutie s Ježišom nevedie dole ale hore, od nikoho k niekomu, od slabocha k silnému, od strateného k nájdenému. Nepoznám Ježiša, ktorý viac deptá. Poznám biblického Ježiša, ktorý dáva úplne nový život, nový štít, nové začiatky. Pre toto musím biblického Ježiša milovať. Dal za mňa svoj život, aby som mohol začať odznova.

Začni odznova aj Ty. Začni život s odpustenými hriechmi. Začni svoj život s očisteným registrom svojho svedomia. Začni svoj zmysluplný život. Poď k novému začiatku, poď k Ježišovi.

E.

Mám problém

Neklam sa viac.

Rimanom 7:14b-15: „ ...ale ja som telesný, predaný do otroctva hriechu. Veď ani nerozumiem, čo robím. Nerobím totiž to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. "

V nedeľu sa menil čas. Posúvali sme sa o hodinu dopredu, čo malo za následok, že sme do nedele rána spali o hodinu menej. V sobotu večer som sa vrátil domov zo Žiliny o 23:20. Trochu sme sa s manželkou rozprávali a zaspal som okolo 0:45. Budík na nedeľu ráno som si dal na 5:00 (na 4 hodiny spánku), lebo som si ešte potreboval dokončiť kázanie. Keď zazvonil, prepol som budík na 5:30, neskôr ešte raz na 6:00. Po 5 hodinovom spánku a náročnom víkende som v pondelok ráno zopakoval scenár. Dva krát som vypol budík... Nemal som silu vstať kedy som potreboval.

No dobre. Táto situácia je veľmi logická a nevidím na tom nič nenormálne, či zlé. Chcem naznačiť iné, že nie vždy robíme to, čo chceme. Nie všetko však je také „nevinné“, ako ranné vstávanie. Sú aj vážnejšie veci. Zdanlivo nechceš, ale stane sa. Zdanlivo chceš prestať fajčiť, ale stane sa, že nevieš. Zdanlivo chceš prestať s pornografiou, ale nedokážeš to. Chceš mať usporiadané myšlienky, ale pritom neovládaš svoju perverzitu. Nechceš mať stresové dni, ale si v časovom chaose. Chceš mať dobré vzťahy, ale zisťuješ, že s tebou plno ľudí nechce nič mať. Chceš byť pokojný, ale ti je na zvracanie z toho - alebo sa kocháš v tom, ako si rozčúlil svojho blízkeho človeka. Chceš mať veci pod kontrolou, ale zisťuješ, že ony majú pod kontrolou teba. Chceš byť vážny, ale zisťuješ, že si smiešny. Chceš mať usporiadaný život, ale zisťuješ, že je ako hrad z piesku. Takto si to nemyslel... ale takto žiješ. Zdanlivo nechceš ubližovať druhému, ale zisťuješ, že ubližuješ. Nechceš byť hyenou... ale zisťuješ, že ňou si.

Raz v anglických novinách predložili dilemu s veľkou filozofickou otázkou (1910): „Kde je problém s týmto svetom? Kde je problém s ľudstvom, že sa správa tak deštrukčne?“ Podotýkam, že to bolo pred dvomi svetovými vojnami. Filozof G.K.Chesterton reagoval článkami, kde jednou z ústredných myšlienok bola: „Ja som problém...“.

Kámo, ako by to povedal Rytmus: „starý..“, máš problém. Moje a tvoje srdce je problém. Je tam plno dobrého, ale problém je s jadrom. Nerobíš dobro, ktoré... možno chceš. Nikoho nezaujíma to, či snívaš o svetovom mieri, ak svojho priateľa, priateľku, rodiča, kolegu, deti ponižuješ. Nikoho nezaujímajú kecy o ochrane zvierat, ak si ochotný podvádzať a zneužívať dôveru svojich najbližších, svojho partnera či detí. Nikoho nezaujíma tvoj úsmev, ak sa smeješ z bezbranných. Nikoho...

Ja mám problém, ty máš problém. Otvorme oči. Neklamme sa viac.

Je to bolestivá pravda, ale ty nie si len obeťou spoločnosti. Si plnohodnotný človek, ktorý si za seba zodpovedný. Nie si decko.

Viem, že existuje možnosť hlbokej premeny tvojho srdca. Nielen tomu verím, ale celý svoj život som vsadil na jednu kartu: zmena srdca je možná. Nie preto som kazateľom, aby som mal dobrý život. Kazateľom som sa stal IBA PRETO, lebo som presvedčený a zažil som, že zmena je možná. Začína však odložením hry na schovávačku. Prestaňme sa hrať, že nemáme problém.

E.

Šmýkaj sa hore, nie dolu

Musí existovať niečo silnejšie, ako šmýkať sa dolu kopcom.

Rimanom 5:8: „No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni."

Keď som zadal slovo „hriech“ do biblického vyhľadávača, tak mi ukázalo, že priamo tento termín sa nachádza v Biblii 391 krát. Ak by sme k tomu dodali slová, ako „hriešny“, tak by sme si mohli pridať ďalšie desiatky. Ak by sme pridali slová, ako sebectvo, zlo, nenávisť, vzbura, pýcha – teda nejaké konkrétne prejavy hriechov či hriešnosti, tak by sme sa veselo dostali nad 600.

Otázka je, prečo tomu tak je. Iste, dôvodov je viac, ale pozrieme sa na dva z nich. Prvým je, že Biblia chce strašiť ľudí peklom. To znamená, že Boh (ak vôbec existuje) je nejaký divný a chce našu čistú, nepoškvrnenú myseľ zašpiniť hlúpym strachom, aby sme sa ho báli. Toto je častý argument ľudí, ktorí kritizujú cirkev, ktorá manipuluje ľudí, aby sa báli. Potom, aby prišli na kolenách k cirkvi s prosbou o pomoc. Ja tomuto argumentu rozumiem a nemôžem povedať, že cirkev má čistý štít. Cirkev je niekedy divná a robila a robí chyby za ktoré sa často hanbím a je mi z toho zle. Hovorím teraz o spôsobe manipulatívneho zastrašovania.

No, je tu aj iná možnosť o ktorej verím, že je pravdivá a reálna. Tou je, že preto Biblia a Boh hovorí veľa o hriechu a hriešnosti, lebo je to pravdivý stav našich sŕdc, duší, životov a Boh nám s tým chce pomôcť. Niektoré detaily rozoberiem v nasledujúcich raňajkách. Teraz chcem zdôrazniť to, že nám s tým Boh chce pomôcť. Preto teda o tom Biblia toľko hovorí, aby sme tam našli vyslobodenie z našich zvrátených a často doničených sŕdc. To nie je len o hriechu ako takom, je to o tom, že my sme do neho úplne namočení. Každá časť našej osobnosti: naše túžby, naše milovanie, naše slová, naše každodenné aktivity, naše oči, naša myseľ je hriechom ovplyvnená a pokazená. Vôbec vôbec nehovorím o totálnom zle. Hovorím o poškodení, o pokrivení s ktorým si nevieme rady a prečo musí prísť pomoc z iného sveta, ktorá je silnejšia, ako zákon hriechu, ktorý nás stále ťahá dolu kopcom.

Tá moc je Božia láska a kríž, ktorá vzala naše hriešne skutky a zákon hriechu-naše otroctvo, ktoré nám nedovolí ísť v živote správnym smerom. Dokonca, je to práve hriech, ktorý ti nedovoľuje, aby si sa naplno tešil zo života. Je to práve hriech, ktorý ťa núti robiť veľmi divné veci, aby si bol aspoň trochu šťastný. Nie je možné sa samému vymaniť z tohto bludného kruhu.

Musí prísť niekto väčší. Niekto, kto hriech pozná, zažil jeho silu a porazil ho. Ježiš prišiel, aby tento náš problém dokonale vy-riešil. Kámo, je tu iná nádej a sila. Dá sa šmýkať hore kopcom. Ale len s Ním a vďaka Nemu.

E.

Život, ktorý bolestivo zachraňuješ

Hriech je realita s ktorou si nevieme rady, ale utekáme od neho ako vo sne – nikde.

Lukáš 5:8b: „...padol Ježišovi k nohám a povedal: Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek."

Hriech je slovo, ktoré sa aj ja sám bojím vyslovovať. Poviem ti jeden paradox. Hriech, ako teologická téma a téma života patrí (nie JE ale patrí!) ku najhlavnejším témam o ktorých má kazateľ, farár v nedeľu alebo hocikedy hovoriť. Bojím sa však. Často, keď o hriechu musím hovoriť, sa zľaknem. Bojím sa toho, že človek, poslucháč v lavici vypne. Bojím sa toho, že niekto vstane a povie si... „tak toto je pre ľudí z 15.storočia“ a nepríde viac na bohoslužbu. Bojím sa toho, že keby som o hriechu rozprával, pokazím si vzťahy s ľuďmi, ktoré dlhodobo a ťažko budujem.

Nie je to sranda, ak mám byť verný pravde a Biblii. Ale budem to robiť. Budem o hriechu hovoriť. Pretože to potrebuješ. Musíš to počuť.

Hovoriť o hriechu je životne dôležité. Musíš počuť o svojom hriechu. Pre tvoj život je to dôležité. Môžeš sa pýtať: „Ale prečo je to pre mňa také dôležité? Veď ma nepoznáš? Je toľko zlých vecí na svete, ja chcem počuť dobré veci! Prečo by som sa mal šptrať vo svojom vnútri? ...“ Môžeš mať a môžeme mať stovky argumentov, prečo nehovoriť o hriechu. Ak však poslúchneš tie stovky argumentov a neurobíš nejaké kroky, ktoré môžu byť aj bolestivé, môže sa ti stať niečo oveľa oveľa horšie: Stratíš svoj život.

Chceš si život zachovať, ale strácaš ho. Chceš si život zachrániť, ale preteká ti pomedzi prsty. Budeš chcieť svoj život zachytiť, ale kým stlačíš svoje dlane, zmizne, ako sen. Ak len budeš bezhlavo behať svojim životom a užívať si ho, stratíš ho. Vieš čo je na tom najhoršie? Že vieš, že sa to deje. Práve teraz. Práve v tvojom živote. Vieš, že ti život, radosť, vášeň a zmysel života uniká. Vieš to a nemáš absolútne nič pod kontrolou. Vieš to a nevieš život zachytiť.

O hriechu musím a budem hovoriť z týchto dôvodov:

1. Lebo o hriechu hovorí a rieši ho milujúci Boh
2. Lebo vieš, že si hriešny, že to je pravda a musíš so sebou niečo robiť
3. Lebo život si zachrániš, len v stretnutí medzi hriešnikom (ja, ty, všetci sme hriešnici) a Božou Show
4. Lebo sa musíš zmieriť s nepriateľmi proti ktorým stále bojuješ

Máme program na najbližšie 2 týždne. Na konci cesty je „chválime sa nádejou na Božiu slávu.“ Rim 5:2

Zostaň so mnou. Možno niečo zachrániš. Možno si práve na toto čakal. Možno zachrániš svoj život a životy tých, ktorých si ťaháš ako prívesky...

Mám strach. Nádej je však väčšia.

E.

Božia show a Stretnutie

Božia show a ty... Stretnutie, ktoré mení absolútne všetko. To je život.

Lukáš 5:8a: „Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal:..."

Minulý týždeň som kúpil manželke štyri lístky na koncert Zuzany Smatanovej v Lučenci. Manželka sa ma pýtala, že prečo som kúpil až štyri lístky?

Ja koncerty milujem. Milujem ich atmosféru. Milujem tú slávu, ktorá tam je. Celá atmosféra je nabitá niečím, čo sa nedá úplne presne popísať, ale paradoxom je, že nás ľudí nesmierne priťahuje. Sláva nás priťahuje. Nemusíme byť priamo aktérmi, stačí, že sme blízko. Len si predstav, že sa dostaneš na koncert U2, či Pink Floyd... Jasné, možno máš iné obľúbené kapely. V blízkosti hviezd, slávy je niečo nepopísateľné, čo nás ľudí priťahuje, naplňuje obrovskou radosťou a nebojím sa použiť aj frázu „privádza do tranzu...“ Sláva a človek, to funguje. Ide to dokopy. A predstav si k tomu, že by ťa Bono, DiCaprio či (hoci aj) Shakira, či Justin Bieber oslovil a pozval na večeru... Najprv odpadneš, potom ťa vzkriesia a potom si pôjdeš kúpiť niečo poriadne na seba.

Myslím, že by si na tú večeru asi nikdy nezabudol. Sláva a človek sa navzájom priťahujú. Stretnutie medzi týmito dvomi veličinami by som mohol nazvať: Mystika stretnutia? Mystika zážitku? Stretnutie dvoch túžob? To posledné stojí za zamyslenie a pre pochopenie svojej človečiny je podstatné. Ty a ja, my ľudia, sme pre slávu stvorení. Preto nás sláva tak priťahuje. Boh nás takto stvoril a je to práve preto, lebo nás On stvoril. Stvoril nás, aby sa stretávala Jeho sláva s našim človečenstvom. Nie je to len hocijaká sláva a hocijaké stretnutie dvoch úplne odlišných podstát a svetov. Je to hlboký zážitok, pre ktorý sme boli stvorení a pokiaľ ho neprežijeme, naše ľudské duše nebudú nikdy (s)pokojné. Opakujem: „Tvoja, moja, akákoľvek ľudská duša nebude naplnená a (s)pokojná, kým sa nestretne s Božou slávou.“ To stretnutie môže byť sprevádzané fyzickým tranzom alebo len tichou modlitbou. Mojim pozorovaním je, že ak sa stretáva Božia sláva s našou človečinou, tak to má rysy obrovskej bázne, duševného rozrušenia, dokonca tranzu, ale niektorí z vás môžete byť na takéto slová alergickí, preto to hovorím, len „ticho“. Takéto stretnutie však môže mať naozaj veľmi veľa rôznych foriem.

Keď Peter uvidel slávu Božiu v Ježišovi Kristovi, padol mu k nohám. Nebolo to posledný krát, ešte viac krát zažil podobné veci. Pri apoštolovi Petrovi sa stretla Božia sláva s človečenstvom. To nie je hanba, ale cnosť.

My sa bojíme, utekáme od Boha, lebo sa bojíme, čo nám ešte vezme. Sme tak hlúpi. Pritom, čo viac potrebujeme v živote ako stretnúť sa a žiť so slávnym Bohom? Otázka na zamyslenie... Videl si už slávu bez pompéznosti? Ja nie. Myslíš si teda, že Boh by chcel mať z teba chudáka? Nasledujem Ježiša 12 rokov, ale ešte som nevidel človeka, ktorý pri stretnutí s Božou slávou ostal chudákom. Práve naopak. Stopercentne naopak. Každý takýto človek ožil.

Žiješ?

E.

Božia show a Tvoje ústa

No buď ticho. Niekedy sa to nedá... a tak je to fajn.

Marek 7:36-37: „Ježiš im dôrazne prikázal, aby o tom nikomu nepovedali. Ale čím väčšmi im to zakazoval, tým viac to rozhlasovali a s nesmiernym údivom hovorili: Všetko robí dobre! Aj hluchým dáva sluch a nemým reč!"

Sú veci o ktorých sa nedá nehovoriť. Ja som typ človeka, ktorý sa s ľuďmi veľmi rád rozpráva. Teda, ak sú aspoň trocha prístupní a nepozerajú na všetkých ostatných ako na blbcov. S takými si nemám čo povedať. Ale k veci. Rád sa rozprávam. Nemám veľa tajomstiev a preto sa stáva, že niekedy poviem aj to, čo by som o sebe radšej povedal nemal. Nie každý sa rád rozpráva a nie každý rád rozpráva. Veľa vecí je daných našou osobnosťou, rodinným pozadím, možno traumami ako výsmech, alebo nejakou rečovou poruchou. Dôvodov môže byť mnoho.

Keď Ježiš chodil po zemi a uzdravoval, tak ho takmer nikto z ľudí, ktorým pomohol, neposlúchal. Dobre čítaj. Ježiš človeka nejako uzdravil – vrátil zrak, sluch, postavil ho na nohy, vzkriesil z mŕtvych, uzdravil z malomocenstva alebo uzdravil poškodenú ruku – čím mu veľmi pomohol. Navrátil ho do normálneho pracovného, rodinného, sociálneho a duchovného života. Zrazu stál pred Ježišom uzdravený človek a Ježiš mu prikáže niečo v zmysle: „nehovor o tom nikomu...“ Celá sranda je v tom, že takmer nikto z týchto ľudí Ježiša neposlúchol.

Sú veci o ktorých sa nedá nehovoriť. Nedá sa ostať ticho. Je strašne ťažké sa uzavrieť a nikomu nič nepovedať. Kedy je to, čo píšem, pravda? Ak ťa stretne niečo fantastické. Nie dobré, ale perfektné. Nie perfektné, ale fantasticky fantastické. V tomto bode chcem zastaviť. Čo najfantastickejšie si v živote zažil, čo si si nemohol nechať pre seba? Minule som písal o tom, že jednou z Božích základných vlastností, či prirodzeností je, že sa chce zjaviť. Chce ukázať celému svetu, čo všetko len On dokáže a kým len On je. Chce ukázať, ako je dokonalý a jedinečný.

My dnes musíme ľudí povzbudzovať, aby sa za Boha nehanbili. Kámo, ale otázkou tu nie je, prečo sa niekto za Boha hanbí, ale či sa dá hanbiť za život, ktorý sa stretol s Absolútnou Dokonalosťou, Mocou, Silou a Láskou, Odpustením všetkých hriechov – Božím Synom, Ježišom Kristom? Neviem, či sa vôbec dá ostať ticho a nepreukázať a nepovedať svetu, kto je Ježiš, ak si sa s Ním stretol. ...ak si sa s Ním stretol.

Stretni sa s Ježišom a budeš mať opačný problém. Ježiš Ti bude musieť povedať: „klídek, nemusíš hneď všetko vytrúbiť.“ Ako sa môže udiať táto zmena tvojho srdca a postojov? Keď sa stretne Božia sláva s našou hriešnosťou. No, viac o tom, v najbližších raňajkách.

E.

Božia show

Boh chce a zjavuje svoju slávu. Nezastaví sa, kým to nedosiahne. Môžeš byť toho súčasťou.

Kolosanom 1:15a: „On je obraz neviditeľného Boha..."

Viackrát som sa prichytil, že hovorím o svojich deťoch príhody, príbehy, zážitky. Robím to strašne rád. Niekomu sa to páči a rád ich počúva a niekomu nie. Zistil som, že to je normálne. Plno ľudí po narodení svojej dcérky či synčeka do niekoľkých dní dá jeho fotky na Facebook. Je to normálne a krásne. Vyjadruje tým hrdosť, radosť a šťastie svojej duše. Nech celý svet vidí, na čo som hrdý, čo je mojou radostnou, nedeliteľnou súčasťou môjho života!

V Biblii, v evanjeliách je plno prípadov, kedy Ježiš niekoho uzdravil. Normálne, fyzicky im vrátil zrak, sluch, vyhnal z nich démonov či postavil na nohy. Toto je zvláštne, ale takmer vždy sa po takomto zázraku objavuje niečo zaujímavé. Títo ľudia a očitý svedkovia takýchto činov ostanú úplne omráčení. Jednak preto, lebo doteraz nič také nevideli. To, čo ich však plno plno krát úplne premohlo bolo to, že videli, ako sa v tomto uzdravení, či zázraku na chvíľu veľmi viditeľne, evidentne spojilo nebo so zemou. Boh sa dotkol zeme. Boh sa dotkol konkrétneho života, konkrétneho človeka, čím navždy zmenil jeho životný údel.

Boh sa veľmi evidentne dotkol zeme. Ale urobil aj oveľa viac. On sa zeme nielen dotkol, ale 33 rokov po nej chodil. Boží Syn, Božia podoba, Boží obraz a obsah Boha boli medzi nami!

Boh sa chcel a chce ukázať. Boh chce ukázať aký On je. Boh cez svojho Syna chce ukázať svetu, čo znamená a ako vyzerá Božia láska, Božia moc a Božia múdrosť. Boh sa chce ukázať a naplňovať celú zem svojou slávou. Skočil som hneď k celému svetu... ale začína pri konkrétnom človeku. Pre Tebe a pri mne.

Boh, Pán Ježiš, chce ukázať v Tvojom a mojom živote, ako len On vie milovať, aký je On mocný, aký je On múdry, akou je On nádejou a vášňou.

Neviditeľný Boh sa stal viditeľným. Aby svet poznal Jeho slávu. A bude to robiť... s Tebou, či bez Teba. Nemusíme však kráčať okolo, môžeme byť toho súčasťou, no nepredbiehajme, bude to témou nasledujúcich niekoľkých „raňajok“.

E.

Lekcia od démonov

Ježiša zaujímajú tí, ktorí vedia Ježiša a život milovať. Ježiša zaujímajú ľudia, Ty a ja.

Marek 3:11-12: „Keď ho zbadali nečistí duchovia, padali pred ním a kričali: Ty si Syn Boží! On im však prísne prikázal, aby ho neprezrádzali.“

Veľmi zvláštny prípad, kedy sa stretávajú dve duchovné mocnosti. Je evidentne jasné, kto tu velí. Kdekoľvek Ježiš vkročil, tma, beznádej, otroctvo duší a tiel sa rozprašovali, ako keď zasvieti silné svetlo medzi šváby. Čo je zvláštne na udalosti o ktorej hovorím je práve to, že tí, ktorí nie sú zaujímaví, vedia, kto je Pánom, ale tí, ktorí sú dôležití, to nevedia. Démoni sa pred Ježišom skláňali na kolená, ale človek, ktorý je presvedčený, že je „intelidžo“ sa pred Ježišom skláňa strašne ťažko... Žeby nás démoni mali učiť, ako skloniť svoje životy pred Bohom Ježišom? Žiaľ, áno.

Ježiš, ale zakázal démonom, aby hovorili, kto je tu Pánom. Pánom nad celým duchovným a fyzickým svetom. Zakázal im to preto, lebo nie sú zaujímaví. Som stále fascinovaný tým, ako sú ľudia očarovávaní duchovnými bytosťami. Či „bielimi“ či „čiernymi“. Myslím si, že ak by som ponúkol brožúrku o „dobrých, zlých duchoch... ako narábať s démonmi...“ alebo čokoľvek podobné a keby som spolu s ňou ponúkol aj brožúrku o Ježišovi, tak by si väčšina z vás vybrala to prvé.

Ježiš je už akože - nudný. Jeho už 2000 rokov akože - poznáme. Ale potom, ako je možné, že sa Ježišovi démoni klaňajú, ale ľudia nie? Démonom totiž netreba vysvetľovať, kto Ježiš naozaj je. Boja sa ho tak, ako šváby svetla, lebo vedia, kto je. My sa Ježiša nebojíme, málo si ho vážime a ešte menej sa mu svojimi životmi klaniame. My nevieme, kto On naozaj je. My Ho naozaj – nepoznáme.

To, že sa démoni klaňajú pred Ježišom nie je pre neho absolútne zaujímavé. To je jasná vec a vôbec sa tým Ježiš nemieni zaoberať. Duchovný boj je jasne vyhratý. Ježiš však chce, aby uznávali Jeho dobrotu, milosť, Božstvo a silu ľudia. Ty a ja Ježiša zaujímame. Ty a ja pre Ježiša zaujímaví sme. Ježiš prišiel, aby naplnil svojou láskou, milosťou, odpustením hriechov a víziou Tvoj život. Rozdiel medzi tým, ako sa klaňajú duchovné mocnosti pred Ježišom je, že oni to robia nedobrovoľne.

Od nás Ježiš chce dobrovoľné odovzdanie sa. Ježiš chce, aby si úprimne hľadal pravdu, lásku, požehnanie a život v Božej sláve. Ježiš prišiel ponúknuť drahú slobodu. Slobodu, ktorú si kúpiť nevieš. Môžeš ju len získať. Tým, že budeš spoznávať, kto Ježiš je a budeš sa celým svojim životom pred Ním skláňať.

E.