pondelok, 28. mája 2012

Môj príbeh 2: Záchranca a záchrancovia



Moje prebúdzanie prebiehalo v zábleskoch. Striedali sa okamihy vnímania ľudí so spánkom. Objavovali sa pri mne lekári a moja manželka Marika. Potom som pochopil, že ležím na ARO-e. Hovorili mi síce čo sa stalo, ale popri tom som znova zaspal. Pomaly, ale isto sa mi skladal obraz toho, čo sa stalo. Čo vlastne? Dúfam, že nájdem u vás pochopenie ak nebudem veci popisovať medicínskym slovníkom. Tým by som to len pokazil.

Večer sa lekári pustili do rezania. Po otvorení zistili, že veľký kus tenkého čreva neidentifikovateľnej dĺžky je v nekrotickom (mŕtvom) stave a v procese rozkladu. Obsah brušnej dutiny bol čierny a skôr sa podobal scénam pitevne, ako operačnej sále. Ono, v tých chvíľach som bol asi na oboch miestach naraz. Vyčistili, čo sa dalo a lekári ma nechali v sále v umelom spánku do rána. V tú noc moja Marika veľa nespala. Lekári sa rozhodli čakať. Obdivujem lekárov. Viete, nežijeme v ideálnom svete. Veľmi si však vážim ľudí, ktorí sa pokúšajú meniť svet aspoň trochu k lepšiemu. Sú situácie, kedy to vyjde a iné, kedy nie. Niekedy sa viac chce, inokedy menej. V nemocnici som nebol po prvý raz. Odo mňa však nebudete počuť, že lekári a personál sú ... Nie. Práve naopak. Sú dôvodom, prečo sa máme viac modliť, aby bolo viac zachránených životov. V podstate modlitbami spájame dve profesionálne skupiny Záchrancov. Lekárov, ktorí zachraňujú ľudské životy modlitbami spájame s Bohom, ktorý zachraňuje večné ľudské životy. Prečo by sme mali k nim pristupovať oddelene? Som vďačný za oboch profíkov. Za mojich lekárov, ale tiež za veľkého Lekára. Viete, toto spojenie viac funguje, ako nefunguje. Neznamená to, že vždy musí byť človek zachránený. Nemusí byť zachránený ani medicínsky, ani večne. Áno, niektorí aj na zemi zomierajú. Áno, niektorí sa objavia aj v odpornej miestnosti, v ktorej nie sú okná, nie sú dvere. Kde nikto nebude počuť krik opustenosti, bolesti, plaču a trápení. Kde neexistuje čas.

Ani ja som nemusel byť zachránený. Nemusel som prežiť. Mohol som kľudne zomrieť. Kľudne, pokojne preto, lebo som zachránený Večným Záchrancom a teraz by som sa mal oveľa lepšie. Nemal som právo prežiť túto črevnú príhodu. Nemal som kredit k tomu, aby som sa vrátil do života. Moje „dobré“ skutky ani „dobrý“ život mi nedali nárok na zdravie a návrat z operačnej sály. Jeden z primárov, ktorý ma operoval povedal, že toto ešte za svoj život nevidel. A nemal 30 rokov... Áno, nemusel som sa vrátiť. Bol by Boh horší? Je to nesmierne veľká otázka. Je Boh horší, ak nám nedá to, čo si za svoj život zaslúžime – smrť za naše hriechy? Je Boh horší, ak nám dáva to, čo si nezaslúžime – milosť k večnému životu, resp. slušný život na zemi? Teda, že dostaneme od Neho to, na čo nemáme právo?

Dostal som milosť. Smrť bola blízko. Vlastne, len bola bližšie, ako v bežné dni, pretože smrť je blízko... vždy. Ja som však dostal nezaslúženú, nepochopiteľnú milosť. Boh, veľký Záchranca sa opäť milostivo dotkol, aby cez záchrancov, lekárov mi vrátil život. Neviem ešte presne, čo mi týmto Boh chcel ukázať. Neviem presne, čo ma Boh chce o Sebe a o živote týmto všetkým naučiť. Pýtam sa Ho na to. Hľadám a premýšľam o tom, čo sa okolo mňa a so mnou deje. Viem ale, že Jeho milosť UŽ zo mňa urobila iného človeka. Viem, že viem ďakovať, pretože mám za čo. Aj na začiatok, už geniálne.

Ráno objavili 50 cm života v tenkom čreve. Ostatné bolo mŕtve, ale do 50cm sa vrátila krv. Vrátil sa život. Bežný človek má 4-6 metrov tenkého čreva. Boh sa rozhodol, že mi nechá pol metra. Ešte som neotvoril oči. Ešte som nevstal. Ešte som sa neprebral. Prúdenie krvi sa vrátilo. Príbeh iba začal. Ale dobre začal.

E.


Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára