Do Dialógu, z Dialógu: Ježiš na Facebooku II.

Ján 2, 24-25: „Ale sám Ježiš sa im nezveril, lebo poznal všetkých a nepotreboval, aby niekto hovoril o človekovi, pretože sám od seba vedel, čo bolo v človeku.“

FB je perfektný nástroj na to, aby sme sa hrali na niekoho iného. Kde sa ukazujeme, akí sme, či skôr, akí chceme byť. Na FB dávame o sebe všeličo vedieť, na druhej strane sledujeme, čo nám odhaľujú o sebe iní. 

Najprv k prvému. Často tam odhaľujeme to, čo by sme priamo ľuďom nepovedali, alebo neukázali. Tu sme odvážni nekontrolovane sa nechať obdivovať, alebo odhaľovať, či hrať sa na niekoho. Je to dobré? Nie je zlé, niečo o sebe ukázať. Môže však vzniknúť ilúzia až závislosť na tom, že spoločensky žijeme, že o nás vedia, že sa s niekým zoznamujeme a podobne. Treba tam byť, aby a lebo s niekým rozvíjam vzťah, však? Hodiny a hodiny a hodiny. 

Druhá závislosť môže vzniknúť sledovaním druhých. Znova, nie je zlé si niečo o druhých prečítať a pobaviť sa nad ich vtipmi, porozmýšľať o ich náladách. Dokonca, statusy a steny druhých nás môžu inšpirovať k modlitbám za nich. Rýchlo sa však môže stať, že s týmito ľudmi, desiatkami a stovkami z nich, máme sledovací vzťah. Sledujeme, ako sa cítia, kde boli, aký majú účes, čo ich naštvalo a podobne. Tragisranda je, že máme pocit, že sa poznáme, ale nevieme, ako sa smeje a či sa naozaj tak smeje, ako na FB. Čo ak je vlastne nešťastným, alebo nemá nikoho vo svojom živote s kým by sa reálne porozprával? Okrem toho môžeme mať aj pocit, že spolu trávime čas, že sa spoznávame. No, ale čo spoznávame? Jeho, alebo to, čo len chce, aby ste vedeli?

Ježiš sa nedal spoznať do detailov všetkým. Nechal sa ale spoznávať na základe svojej reálnej (nie virtuálnej) reči a na základe Božích skutkov, zázrakov, ktoré robil. Nevyzliekal pred ľuďmi všetky svoje emócie, alebo potešenia. Neskrýval to, ale nebolo potrebné všetko do písmena vysvetliť. Na druhej strane, aj keď vedel, čo je v ľuďoch, nepotreboval ich šmírovať. Vypytovať sa na minulosť, na hriechy rodičov. Nepotreboval sa hrať na psychológa, pretože mu išlo o duchovnú podstatu a zodpovednosť jednotlivca. 

Pritom prišiel, aby sme poznali Boha a aby sme sa dali poznať my Jemu. S jedným rozdielom. Nie je to o virtuálnej realite, ale o spoločnom živote. Viac poznáme Ježiša, ľudí a seba, ak s nimi reálne sme...

E.

http://dialog-mladych.blogspot.com/

Do Dialógu, z Dialógu: Ježiš na Facebooku

Ak sú na facebooku stratení mladí, tak tam musí ísť aj Božie kráľovstvo. 

Lk 19, 10: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo.“ 

Som presvedčený, že ak by žil dnes Ježiš fyzicky medzi nami, bol by na facebooku. Vieš prečo? Pretože si tam Ty a sú tam schovaní ľudia, ktorí pomaly strácajú pojem o reálnom živote. V našom verši vidíme, že Ježiš prišiel dobrovoľne, vedome na zem hľadať zahynutých. Ďalší význam tohto gréckeho slova je: čo sa stratilo. Teda, ak si Ježiš kvôli mne a tebe a ďalším miliónom hriešnikov urobil takú námahu, že sám Boh sa narodil na našu biednu zem, aby žil naše stratené životy, aby z nich urobil večné životy... tak som presvedčený, že facebook by ho nezabil. 

Facebook je priestor, ktorý ľudí virtuálne spája. Nie je fér povedať, že facebook spôsobuje, že mladí ľudia strácajú pojem o reálnej realite. Ak by nebol facebook, tak by mladí viac čučali na porno, alebo by mastili počítačové hry. Jedno viac debilizuje ako druhé. Áno, generácia Y je v mnohom vyprázdnená. Ale práve preto vidím facebook ako nástroj, ktorý vznikol volaním práznych sŕdc: „Všimne si ma niekto? Budem mať priateľov?“ Kybermladí hľadajú aspoň kybervzťahy, lebo sa stali neschopní budovať tie normálne. 

Facebook nie je cieľ. Cieľ je ponúknuť mladým výstup z virtuálnej reality. Ale ako, ak tam najprv nevstúpim? Preto, ako kazateľ, som na facebooku. Preto som poresvedčený, že aj Ježiš by bol na facebooku. Lebo On prišiel hľadať stratených... Momentálne je ich tam okolo 900 miliónov.

E.

http://dialog-mladych.blogspot.com/

Môj príbeh 2: Záchranca a záchrancovia

Moje prebúdzanie prebiehalo v zábleskoch. Striedali sa okamihy vnímania ľudí so spánkom. Objavovali sa pri mne lekári a moja manželka Marika. Potom som pochopil, že ležím na ARO-e. Hovorili mi síce čo sa stalo, ale popri tom som znova zaspal. Pomaly, ale isto sa mi skladal obraz toho, čo sa stalo. Čo vlastne? Dúfam, že nájdem u vás pochopenie ak nebudem veci popisovať medicínskym slovníkom. Tým by som to len pokazil.

Večer sa lekári pustili do rezania. Po otvorení zistili, že veľký kus tenkého čreva neidentifikovateľnej dĺžky je v nekrotickom (mŕtvom) stave a v procese rozkladu. Obsah brušnej dutiny bol čierny a skôr sa podobal scénam pitevne, ako operačnej sále. Ono, v tých chvíľach som bol asi na oboch miestach naraz. Vyčistili, čo sa dalo a lekári ma nechali v sále v umelom spánku do rána. V tú noc moja Marika veľa nespala. Lekári sa rozhodli čakať. Obdivujem lekárov. Viete, nežijeme v ideálnom svete. Veľmi si však vážim ľudí, ktorí sa pokúšajú meniť svet aspoň trochu k lepšiemu. Sú situácie, kedy to vyjde a iné, kedy nie. Niekedy sa viac chce, inokedy menej. V nemocnici som nebol po prvý raz. Odo mňa však nebudete počuť, že lekári a personál sú ... Nie. Práve naopak. Sú dôvodom, prečo sa máme viac modliť, aby bolo viac zachránených životov. V podstate modlitbami spájame dve profesionálne skupiny Záchrancov. Lekárov, ktorí zachraňujú ľudské životy modlitbami spájame s Bohom, ktorý zachraňuje večné ľudské životy. Prečo by sme mali k nim pristupovať oddelene? Som vďačný za oboch profíkov. Za mojich lekárov, ale tiež za veľkého Lekára. Viete, toto spojenie viac funguje, ako nefunguje. Neznamená to, že vždy musí byť človek zachránený. Nemusí byť zachránený ani medicínsky, ani večne. Áno, niektorí aj na zemi zomierajú. Áno, niektorí sa objavia aj v odpornej miestnosti, v ktorej nie sú okná, nie sú dvere. Kde nikto nebude počuť krik opustenosti, bolesti, plaču a trápení. Kde neexistuje čas.

Ani ja som nemusel byť zachránený. Nemusel som prežiť. Mohol som kľudne zomrieť. Kľudne, pokojne preto, lebo som zachránený Večným Záchrancom a teraz by som sa mal oveľa lepšie. Nemal som právo prežiť túto črevnú príhodu. Nemal som kredit k tomu, aby som sa vrátil do života. Moje „dobré“ skutky ani „dobrý“ život mi nedali nárok na zdravie a návrat z operačnej sály. Jeden z primárov, ktorý ma operoval povedal, že toto ešte za svoj život nevidel. A nemal 30 rokov... Áno, nemusel som sa vrátiť. Bol by Boh horší? Je to nesmierne veľká otázka. Je Boh horší, ak nám nedá to, čo si za svoj život zaslúžime – smrť za naše hriechy? Je Boh horší, ak nám dáva to, čo si nezaslúžime – milosť k večnému životu, resp. slušný život na zemi? Teda, že dostaneme od Neho to, na čo nemáme právo?

Dostal som milosť. Smrť bola blízko. Vlastne, len bola bližšie, ako v bežné dni, pretože smrť je blízko... vždy. Ja som však dostal nezaslúženú, nepochopiteľnú milosť. Boh, veľký Záchranca sa opäť milostivo dotkol, aby cez záchrancov, lekárov mi vrátil život. Neviem ešte presne, čo mi týmto Boh chcel ukázať. Neviem presne, čo ma Boh chce o Sebe a o živote týmto všetkým naučiť. Pýtam sa Ho na to. Hľadám a premýšľam o tom, čo sa okolo mňa a so mnou deje. Viem ale, že Jeho milosť UŽ zo mňa urobila iného človeka. Viem, že viem ďakovať, pretože mám za čo. Aj na začiatok, už geniálne.

Ráno objavili 50 cm života v tenkom čreve. Ostatné bolo mŕtve, ale do 50cm sa vrátila krv. Vrátil sa život. Bežný človek má 4-6 metrov tenkého čreva. Boh sa rozhodol, že mi nechá pol metra. Ešte som neotvoril oči. Ešte som nevstal. Ešte som sa neprebral. Prúdenie krvi sa vrátilo. Príbeh iba začal. Ale dobre začal.

E.


Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.

Môj príbeh 1: Dátum, ktorý som si zapamätal

19.júl 2011

Dátum, ktorý zmenil môj život. Je ich viac, ktoré zmenili môj život. Dátum, kedy som sa narodil. Dátum, kedy som nastúpil alebo ukončil školu – základnú, strednú, vyššiu odbornú teologickú v Prahe. Dátum našej svadby. Dátumy narodenia našich detí. Každý z týchto dátumov nejakým spôsobom zasiahol do môjho života.

19.júla 2011 sa mi však stalo niečo, čo obrátilo môj svet a svet mojej milovanej rodiny úplne naruby. Nie je až tak veľa ľudí, ktorí veria, že náš nebeský Boh drží naše životy pevne vo svojich rukách. Ešte menej ľudí však verí v to, že Boh naše životy dokonca riadi, vedie – nie však tak, ako chceme my, ale ako chce On. Dáva nám do cesty veci a ľudí preto, aby sme porozumeli trom zásadným veciam. Prvá: aby sme pochopili, že potrebujeme mať zmysel našich životov a byť šťastnými. Táto túžba v nás je, ale potrebujeme si ju jasnejšie definovať. Druhá: že sme v srabe. To znamená, že nemáme zdroje, ktoré dajú našim životom nekonečný zmysel a dokonca, ani nekonečné šťastie. Samozrejme, že nejaké zdroje máme, ale žiaľ, až príliš často nás sklamávajú. Tretia: jedine Boh, len On ako jediný môže byť zdrojom zmyslu našej, mojej a tvojej existencie a len On ti môže dať nekonečné šťastie. Teda, Boh robí všetko pre to, aby ti dával do cesty ľudí a situácie, aby si spoznal a porozumel, ale hlavne prijal, že Boh je zdrojom a naplnením zmyslu tvojho života a celoživotného nekonečného šťastia.

Viem, že nič, čo sa stalo v mojom živote nebola náhoda. Udalosti sa nediali zo zdroja slepého hviezdneho osudu. Viem však a čím ďalej, tým viac som presvedčený, že všetko, kým som, čo mám a čím som prešiel, prijímam z rúk milostivého a dobrého Boha a Otca nebeského. A veľmi sa teším na to, aká je Jeho ďalšia vôľa s mojim životom.

19.júl bol celkom pekný, slnečný a horúci deň. Mali sme u nás v Kalinove na návšteve môjho otca. Vrátili sme sa z Lučenca domov. Okolo piatej k nám prišla návšteva s tromi deťmi. Bol to krásny deň. V tom čase ma začalo bolieť brucho. Hovorím si: "trochu si oddýchnem, pospím si a bude dobre..". Ani naša dcérka Mimka ešte nespala, tak sme si spolu ľahli do postele. Vstal som asi o hodinu na príšernú bolesť brucha. Zobudil som Mimku, nech ide zavolať mamu, ale nešla, lebo keď ma videla, už plakala. Aj keď bola u nás návšteva a bolo mi to "trápne", odkázal som po zvedavom dievčatku, ktorá bola u nás na návšteve, aby zavolala moju manželku Mariku. Och joj, to som jej narobil stresov. Najprv sme si mysleli, že nejaká injekcia proti kŕčom mi pomôže, ale našťastie nevedeli sme sa k nej dostať. Čím ďalej, tým viac som vedel, že je prúser. Marika zavolala sanitku. Za chvíľu tu boli. Išiel som sa zošalieť od bolesti brucha. Mal som pocit, že mi vybuchne. Záchrankári ma napichali nejakými injekciami a viezli na vozíku do sanitky. Keď ma nakladali, všetci, ktorých sme mali doma, sa postavili akoby do radu a sledovali, ako ma nakladajú.

Stáli tam: naša návšteva kamoška s deťmi, môj otec, ujo Laco z nášho cirkevného zboru, ktorý išiel robiť niečo v záhradke, Marika a moje deti, ktoré plakali. Jeden silný obraz mi utkvel v pamäti. Môj (vtedy päť ročný syn) mi podal ruku. Počas našich pohľadov do očí, som mu ju stisol. Aj ja, aj on si túto chvíľu a tento obraz dobre zapamätal. Bola pre nás oboch veľmi dôležitá, lebo bola takmer posledná a vedeli sme to obaja.

E.


Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.

Môj príbeh: pokračujeme

Dlho som nepísal

Práve som zistil, že presne taký istý názov článku si dáva na svoj blog takmer každý, kto sa na svojej webke chvíľu neukáže. Trochu tuctové, ale nevadí. Až taký originálny nie som. Aj to je realita. Nie najlepšia, ale ani nie najhoršia.

Keď som spúšťal tento blog, rozhodol som sa, že nebude zameraný na moje zážitky, ale že bude zameraný na dve dôležitejšie osoby, ako som ja: na Teba a na Boha. Áno, presne na Teba a áno, presne na kresťanského Boha – Ježiša Krista. Mám pocit, že netreba všade pliesť svoj osobný život a raňajkysjezišom mali ísť práve týmto smerom. Posledných 11 mesiacov môjho života však boli také silno zvláštne, že mám pocit, že sa s tým musím podeliť. Jednoducho, chcem, aby si mal možnosť nazrieť do môjho sveta. Veď aj vlastne nemusíš, ale keď chceš, rád sa otvorím.

Chcem o posledných 11 mesiacoch svojho života napísať aj preto, lebo som Ježišov učeník a som zaviazaný milovať a slúžiť Bohu a Tebe. Som kazateľ, ale chcem byť aj tvoj kamoš. Tento blog funguje asi dva roky. Aktívne som písal 13 mesiacov a mám viac ako 5800 návštevníkov. A píšem o najdôležitejšiej osobe v celých ľudských dejinách a v celom vesmíre. Píšem o Ježišovi.

Budem pokračovať a napíšem svoj príbeh aj preto, pretože som úplne presvedčený, že mladí ľudia: ja, ty, tvoji spolužiaci, kolegovia, susedia, partia.. potrebujú a chcú počuť / čítať / stretnúť sa, s nadprirodzenou silou a pravdou, ktorá ich naučí milovať a žiť svoj život. Žiť svoj život naplno, byť slobodným, byť prijatým a mať nádej na lepší život.

Z týchto dôvodov budem písať niekoľko článkov o sebe, ktoré nazvem, ako inak: môj príbeh. Znova, je to tuctové... ale je to môj príbeh. Ostatné články budú mať vlastné názvy.

Klobúk dole. Palec hore.

E.

Ja a môj čas. Prečo sa zmieriť s Bohom? III.

Prečo ten čas tak letí a moje dni sú tak... prázdne?

Žalm 90:10: „Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame.“

Už mám 31 rokov. Neviem, či je to málo alebo veľa. Raz mi táto informácia šokujúco udrela do očí. Rozprával som sa s jednou 19 ročnou babou o mladých, o ich živote a prioritách a mi povedala, že sú už „inde“, ako keď som ja bol mladý... Myslela tým, že ich skazenosť a zábavy sú horšie, krutejšie, sexuálne násilnejšie, ako keď som … bol mladý. Mňa šokoval ten koniec. Konečne som tomu trochu rád, že keď sa pozriem do zrkadla, vyzerám na 22 rokov a teraz toto. Sranda je aj to, že som si akosi nevšimol, že „už“ som tridsiatnik. Taký je život.

Zisťujem, že povzdych: „ach... ten čas letí...“ nie je fráza, ale realita. Čas fakt letí. Možno si to všimneš tým, že ti rastie pupok, možno tým, že nachádzaš na hlave stále viac šedivých vláskov alebo nechcených vrások na tvári. Možno viac dychčíš, keď sa máš dostať pešo na tretie poschodie. Ak to už ani neskúšaš, tak si jasný.

Otázkou je, čím si si naplnil a napĺňaš svoj čas, ktorý letí. Čo je obsahom dní, mesiacov, rokov? Na čo si pyšný? Žalmista hovorí o lopote a strasti. Nic moc. Možno si pyšný na to, že máš 2-3 deti s dvomi tromi ženami (viac asi nie, lebo si sa naučil, ako to robiť „bezpečne“). Možno si pyšný na to, že ti stále má kto priniesť do postele kakao – mamka. Možno si pyšný na to, že tvoj obľúbený bar ešte žije a môžeš s radosťou do seba naliať ďalšie Corgoňe. Môžeme byť pyšný aj na svoju prácu, rodinu, manžela či manželku – čo je super.

Kamoš. Ja tu nehovorím, čo je dobré alebo zlé. Pýtam sa, či sa máš čím hrdiť, pýšiť. Akosi zisťujem, že dosiahnutie cieľov ako BMW 3, 5 či ďalšia Barbina, možno dve pri hrudi ma nenaplňajú obdivom. Skôr naopak, menšou ľútosťou. Vtedy sa pýtam samého seba... ako by som, ako kazateľ zmysluplného života mohol pomôcť môjmu kamošovi?

Čas ide rýchlo. Pivo ťa s ním nezmieri. Barbiny či Kenovia ťa s ním nezmieria. Manželstvo a rodina skôr, ale naozaj to dokážu? Naozaj dokážu teba zmieriť s časom, ktorý letí? Čas ma desí.

Musím, chcem, potrebujem sa zmieriť s časom a naplniť ho zmyslom. Musí byť niečo, čo do môjho času patrí, aby som sa za neho nehanbil, ale naopak – mal byť na čo hrdý. Musí byť niečo... viac.

E.

Ja a Ty. Prečo sa zmieriť s Bohom? II.

Prečo ťa nenávidím?

Matúš 5:21-22: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: nezabiješ! Kto by
však zabil, musí ísť pred súd. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá
na brata, musí ísť pred súd. Kto by povedal bratovi: Hlupák, musí ísť
pred veľradu. Kto by povedal: Blázon, musí ísť do ohnivého pekla."

Pravda nie je vždy príjemná. Medzi človekom a človekom nie je vždy len
sympatia. Niektorí ľudia si "sadnú", niektorí však nie. Problém
nastáva, ak s tými, ktorých "nemusíte", musíte žiť. Dobrá
nelogika však? Premýšľajme spolu. Máš suseda, ktorý ti zvykne klopať
metlou do radiátora, ak si si náhodou zabudol vypnúť hlasnú hudbu?
Možno máš susedov, ktorí robia ešte horšie veci. Nemusíš ho, ale musíš
pri ňom žiť. Poďme ďalej. Vzal si si niekoho za manželku alebo manžela
a zisťuješ, že nie je taký dokonalý, ako si si myslel(a)? Nemusíš ho,
ale musíš s ním žiť. Máš súrodenca alebo rodiča s ktorým sa hanbíš
chodiť na verejnosť? Máš kolegov, ktorí ťa neberú vážne alebo si robia
z teba posmech? Máš nadriadených, z ktorých máš pocit, že ťa len
buzerujú? Máš podriadených, o ktorých si myslíš, že ťa chcú okrádať a
sú neschopní? Máš okolo seba ľudí, ktorí si myslia o sebe, že sú
chodiacimi encyklopédiami, bifľošmi, bonzákmi, podlízačmi,
manipulantmi, frajermi bez toho, že by mali byť za čo? 

Ešte dodám, že aj ja aj ty sme pre niekoho a možno pre plno ľudí takými magormi... ale samozrejme, my si to o sebe takto nepovieme.

Cítiš to, čo je medzi ľuďmi? Medzi tebou a mnou? Medzi tebou a tvojimi
blízkymi? Teraz nehovorím, že vždy a medzi všetkými je problém.
Hovorím, že medzi plno ľuďmi je viac problémov, ako by sme chceli. Veď
ak by to tak nebolo, tak prečo by bola rozvodovosť viac, ako 45%-tná?
Prečo už ani dvaja najbližší ľudia sa nevedia rešpektovať, milovať,
mať v úcte a počúvať sa navzájom? 

My potrebujeme niečo, čo má moc naše vzťahy nielen uzdraviť, ale dať
im silu - fungovať, rozvíjať sa, plniť láskou a úctou, vytrvať, byť
pevnými. Kámo, dá sa to! Dá sa vypustiť slová a životné postoje:
"nenávidím ťa"! Na tomto mieste viac nechcem povedať, ako to, že máme
problém medzi nami. Nenávisť, veľmi osobná, skrytá, silná,
neuchopiteľná a bolestivá, tu je. 

Niekto musí priniesť mier, pokoj, zmierenie medzi mňa a teba, medzi
teba a tvojho suseda, priateľa, priateľku, manžela, manželku, deti,
rodičov. Niekto nám musí priniesť zmierenie do našich vzťahov! 

E.