Môj príbeh 1: Dátum, ktorý som si zapamätal

19.júl 2011

Dátum, ktorý zmenil môj život. Je ich viac, ktoré zmenili môj život. Dátum, kedy som sa narodil. Dátum, kedy som nastúpil alebo ukončil školu – základnú, strednú, vyššiu odbornú teologickú v Prahe. Dátum našej svadby. Dátumy narodenia našich detí. Každý z týchto dátumov nejakým spôsobom zasiahol do môjho života.

19.júla 2011 sa mi však stalo niečo, čo obrátilo môj svet a svet mojej milovanej rodiny úplne naruby. Nie je až tak veľa ľudí, ktorí veria, že náš nebeský Boh drží naše životy pevne vo svojich rukách. Ešte menej ľudí však verí v to, že Boh naše životy dokonca riadi, vedie – nie však tak, ako chceme my, ale ako chce On. Dáva nám do cesty veci a ľudí preto, aby sme porozumeli trom zásadným veciam. Prvá: aby sme pochopili, že potrebujeme mať zmysel našich životov a byť šťastnými. Táto túžba v nás je, ale potrebujeme si ju jasnejšie definovať. Druhá: že sme v srabe. To znamená, že nemáme zdroje, ktoré dajú našim životom nekonečný zmysel a dokonca, ani nekonečné šťastie. Samozrejme, že nejaké zdroje máme, ale žiaľ, až príliš často nás sklamávajú. Tretia: jedine Boh, len On ako jediný môže byť zdrojom zmyslu našej, mojej a tvojej existencie a len On ti môže dať nekonečné šťastie. Teda, Boh robí všetko pre to, aby ti dával do cesty ľudí a situácie, aby si spoznal a porozumel, ale hlavne prijal, že Boh je zdrojom a naplnením zmyslu tvojho života a celoživotného nekonečného šťastia.

Viem, že nič, čo sa stalo v mojom živote nebola náhoda. Udalosti sa nediali zo zdroja slepého hviezdneho osudu. Viem však a čím ďalej, tým viac som presvedčený, že všetko, kým som, čo mám a čím som prešiel, prijímam z rúk milostivého a dobrého Boha a Otca nebeského. A veľmi sa teším na to, aká je Jeho ďalšia vôľa s mojim životom.

19.júl bol celkom pekný, slnečný a horúci deň. Mali sme u nás v Kalinove na návšteve môjho otca. Vrátili sme sa z Lučenca domov. Okolo piatej k nám prišla návšteva s tromi deťmi. Bol to krásny deň. V tom čase ma začalo bolieť brucho. Hovorím si: "trochu si oddýchnem, pospím si a bude dobre..". Ani naša dcérka Mimka ešte nespala, tak sme si spolu ľahli do postele. Vstal som asi o hodinu na príšernú bolesť brucha. Zobudil som Mimku, nech ide zavolať mamu, ale nešla, lebo keď ma videla, už plakala. Aj keď bola u nás návšteva a bolo mi to "trápne", odkázal som po zvedavom dievčatku, ktorá bola u nás na návšteve, aby zavolala moju manželku Mariku. Och joj, to som jej narobil stresov. Najprv sme si mysleli, že nejaká injekcia proti kŕčom mi pomôže, ale našťastie nevedeli sme sa k nej dostať. Čím ďalej, tým viac som vedel, že je prúser. Marika zavolala sanitku. Za chvíľu tu boli. Išiel som sa zošalieť od bolesti brucha. Mal som pocit, že mi vybuchne. Záchrankári ma napichali nejakými injekciami a viezli na vozíku do sanitky. Keď ma nakladali, všetci, ktorých sme mali doma, sa postavili akoby do radu a sledovali, ako ma nakladajú.

Stáli tam: naša návšteva kamoška s deťmi, môj otec, ujo Laco z nášho cirkevného zboru, ktorý išiel robiť niečo v záhradke, Marika a moje deti, ktoré plakali. Jeden silný obraz mi utkvel v pamäti. Môj (vtedy päť ročný syn) mi podal ruku. Počas našich pohľadov do očí, som mu ju stisol. Aj ja, aj on si túto chvíľu a tento obraz dobre zapamätal. Bola pre nás oboch veľmi dôležitá, lebo bola takmer posledná a vedeli sme to obaja.

E.


Ak by mal niekto z vás záujem o detailnejšie informácie o našej službe - práci na novej komunite evanjelia v Košiciach, napíšte mi na e-mail: mozaikakosice@gmail.com . Môžem vám potom posielať aj pravidelné info.

Môj príbeh: pokračujeme

Dlho som nepísal

Práve som zistil, že presne taký istý názov článku si dáva na svoj blog takmer každý, kto sa na svojej webke chvíľu neukáže. Trochu tuctové, ale nevadí. Až taký originálny nie som. Aj to je realita. Nie najlepšia, ale ani nie najhoršia.

Keď som spúšťal tento blog, rozhodol som sa, že nebude zameraný na moje zážitky, ale že bude zameraný na dve dôležitejšie osoby, ako som ja: na Teba a na Boha. Áno, presne na Teba a áno, presne na kresťanského Boha – Ježiša Krista. Mám pocit, že netreba všade pliesť svoj osobný život a raňajkysjezišom mali ísť práve týmto smerom. Posledných 11 mesiacov môjho života však boli také silno zvláštne, že mám pocit, že sa s tým musím podeliť. Jednoducho, chcem, aby si mal možnosť nazrieť do môjho sveta. Veď aj vlastne nemusíš, ale keď chceš, rád sa otvorím.

Chcem o posledných 11 mesiacoch svojho života napísať aj preto, lebo som Ježišov učeník a som zaviazaný milovať a slúžiť Bohu a Tebe. Som kazateľ, ale chcem byť aj tvoj kamoš. Tento blog funguje asi dva roky. Aktívne som písal 13 mesiacov a mám viac ako 5800 návštevníkov. A píšem o najdôležitejšiej osobe v celých ľudských dejinách a v celom vesmíre. Píšem o Ježišovi.

Budem pokračovať a napíšem svoj príbeh aj preto, pretože som úplne presvedčený, že mladí ľudia: ja, ty, tvoji spolužiaci, kolegovia, susedia, partia.. potrebujú a chcú počuť / čítať / stretnúť sa, s nadprirodzenou silou a pravdou, ktorá ich naučí milovať a žiť svoj život. Žiť svoj život naplno, byť slobodným, byť prijatým a mať nádej na lepší život.

Z týchto dôvodov budem písať niekoľko článkov o sebe, ktoré nazvem, ako inak: môj príbeh. Znova, je to tuctové... ale je to môj príbeh. Ostatné články budú mať vlastné názvy.

Klobúk dole. Palec hore.

E.

Ja a môj čas. Prečo sa zmieriť s Bohom? III.

Prečo ten čas tak letí a moje dni sú tak... prázdne?

Žalm 90:10: „Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame.“

Už mám 31 rokov. Neviem, či je to málo alebo veľa. Raz mi táto informácia šokujúco udrela do očí. Rozprával som sa s jednou 19 ročnou babou o mladých, o ich živote a prioritách a mi povedala, že sú už „inde“, ako keď som ja bol mladý... Myslela tým, že ich skazenosť a zábavy sú horšie, krutejšie, sexuálne násilnejšie, ako keď som … bol mladý. Mňa šokoval ten koniec. Konečne som tomu trochu rád, že keď sa pozriem do zrkadla, vyzerám na 22 rokov a teraz toto. Sranda je aj to, že som si akosi nevšimol, že „už“ som tridsiatnik. Taký je život.

Zisťujem, že povzdych: „ach... ten čas letí...“ nie je fráza, ale realita. Čas fakt letí. Možno si to všimneš tým, že ti rastie pupok, možno tým, že nachádzaš na hlave stále viac šedivých vláskov alebo nechcených vrások na tvári. Možno viac dychčíš, keď sa máš dostať pešo na tretie poschodie. Ak to už ani neskúšaš, tak si jasný.

Otázkou je, čím si si naplnil a napĺňaš svoj čas, ktorý letí. Čo je obsahom dní, mesiacov, rokov? Na čo si pyšný? Žalmista hovorí o lopote a strasti. Nic moc. Možno si pyšný na to, že máš 2-3 deti s dvomi tromi ženami (viac asi nie, lebo si sa naučil, ako to robiť „bezpečne“). Možno si pyšný na to, že ti stále má kto priniesť do postele kakao – mamka. Možno si pyšný na to, že tvoj obľúbený bar ešte žije a môžeš s radosťou do seba naliať ďalšie Corgoňe. Môžeme byť pyšný aj na svoju prácu, rodinu, manžela či manželku – čo je super.

Kamoš. Ja tu nehovorím, čo je dobré alebo zlé. Pýtam sa, či sa máš čím hrdiť, pýšiť. Akosi zisťujem, že dosiahnutie cieľov ako BMW 3, 5 či ďalšia Barbina, možno dve pri hrudi ma nenaplňajú obdivom. Skôr naopak, menšou ľútosťou. Vtedy sa pýtam samého seba... ako by som, ako kazateľ zmysluplného života mohol pomôcť môjmu kamošovi?

Čas ide rýchlo. Pivo ťa s ním nezmieri. Barbiny či Kenovia ťa s ním nezmieria. Manželstvo a rodina skôr, ale naozaj to dokážu? Naozaj dokážu teba zmieriť s časom, ktorý letí? Čas ma desí.

Musím, chcem, potrebujem sa zmieriť s časom a naplniť ho zmyslom. Musí byť niečo, čo do môjho času patrí, aby som sa za neho nehanbil, ale naopak – mal byť na čo hrdý. Musí byť niečo... viac.

E.

Ja a Ty. Prečo sa zmieriť s Bohom? II.

Prečo ťa nenávidím?

Matúš 5:21-22: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: nezabiješ! Kto by
však zabil, musí ísť pred súd. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá
na brata, musí ísť pred súd. Kto by povedal bratovi: Hlupák, musí ísť
pred veľradu. Kto by povedal: Blázon, musí ísť do ohnivého pekla."

Pravda nie je vždy príjemná. Medzi človekom a človekom nie je vždy len
sympatia. Niektorí ľudia si "sadnú", niektorí však nie. Problém
nastáva, ak s tými, ktorých "nemusíte", musíte žiť. Dobrá
nelogika však? Premýšľajme spolu. Máš suseda, ktorý ti zvykne klopať
metlou do radiátora, ak si si náhodou zabudol vypnúť hlasnú hudbu?
Možno máš susedov, ktorí robia ešte horšie veci. Nemusíš ho, ale musíš
pri ňom žiť. Poďme ďalej. Vzal si si niekoho za manželku alebo manžela
a zisťuješ, že nie je taký dokonalý, ako si si myslel(a)? Nemusíš ho,
ale musíš s ním žiť. Máš súrodenca alebo rodiča s ktorým sa hanbíš
chodiť na verejnosť? Máš kolegov, ktorí ťa neberú vážne alebo si robia
z teba posmech? Máš nadriadených, z ktorých máš pocit, že ťa len
buzerujú? Máš podriadených, o ktorých si myslíš, že ťa chcú okrádať a
sú neschopní? Máš okolo seba ľudí, ktorí si myslia o sebe, že sú
chodiacimi encyklopédiami, bifľošmi, bonzákmi, podlízačmi,
manipulantmi, frajermi bez toho, že by mali byť za čo? 

Ešte dodám, že aj ja aj ty sme pre niekoho a možno pre plno ľudí takými magormi... ale samozrejme, my si to o sebe takto nepovieme.

Cítiš to, čo je medzi ľuďmi? Medzi tebou a mnou? Medzi tebou a tvojimi
blízkymi? Teraz nehovorím, že vždy a medzi všetkými je problém.
Hovorím, že medzi plno ľuďmi je viac problémov, ako by sme chceli. Veď
ak by to tak nebolo, tak prečo by bola rozvodovosť viac, ako 45%-tná?
Prečo už ani dvaja najbližší ľudia sa nevedia rešpektovať, milovať,
mať v úcte a počúvať sa navzájom? 

My potrebujeme niečo, čo má moc naše vzťahy nielen uzdraviť, ale dať
im silu - fungovať, rozvíjať sa, plniť láskou a úctou, vytrvať, byť
pevnými. Kámo, dá sa to! Dá sa vypustiť slová a životné postoje:
"nenávidím ťa"! Na tomto mieste viac nechcem povedať, ako to, že máme
problém medzi nami. Nenávisť, veľmi osobná, skrytá, silná,
neuchopiteľná a bolestivá, tu je. 

Niekto musí priniesť mier, pokoj, zmierenie medzi mňa a teba, medzi
teba a tvojho suseda, priateľa, priateľku, manžela, manželku, deti,
rodičov. Niekto nám musí priniesť zmierenie do našich vzťahov! 

E. 

Ja a ja. Prečo sa zmieriť s Bohom? I.

Prečo si sám sebe tak málo rozumiem?

Rimanom 3:25: „Boh ho ustanovil za prostriedok zmierenia prostredníctvom jeho krvi pre tých, čo veria.“

Ak sú nejaké komplikované veci pre pochopenie života a pochopenie biblických textov, tak sa práve púšťam na takúto pôdu. Vitaj. Áno, je to pozvanie premýšľať. Verím tomu, že máš mozog, ktorý je práve na toto stvorený. Verím tomu, že máš aj pocity, ktoré ti hovoria okrem kadečoho aj to, že niečo by sa mohlo a malo zmeniť. Verím tomu, že ak si si niekedy otvoril „raňajky“ a aspoň niečo z nich prečítal, tak ti život nie je úplne ukradnutý. Ešte raz. S úctou voči tebe, s rešpektom voči tvojmu životu, s rešpektom voči ťažkým otázkam – vitaj.

Jeden z problémov je, že sa cítime, že nemáme problém. Ja tu chcem písať o tom, ako sa zmieriť s Bohom cez zmieriteľa, ale pritom necítime žiaden problém. Môžeš si povedať alebo aspoň myslieť: „Načo mi zmieriteľa, ak nie je problém? Načo mi liek, ak nie som chorý? Načo mi zmieriteľa, ak nie je vojna a nie je potrebné uzmierovať znepriatelené strany?“

Premýšľajme spolu. Absolútne nechcem maľovať čerta na stenu, len trochu nahliadnuť do reality života. Je to strašne pestré, farebné, neexistujú jasné hranice, ale aj tak sa pokúsim definovať niekoľko oblastí, kde mier nie je a zmieriteľa potrebujeme.

TY. Jednoduché slovo. Akoby nič, ale pritom koľko sa za tým skrýva. Skrýva sa za tým celý nádherne zložitý komplex tvojho vlastného života. Skrýva sa tam celé tvoje detstvo. Bitky so súrodencami. Osamelosť, ak si sa nemal s kým biť... Opustenosť, alebo práve naopak hlboké prijatie rodičmi. Radostné, ťažšie, alebo bolestivé zážitky. Možno si videl veci, ktoré si nikdy nemal vidieť. Možno si nevidel to, čo si mal vidieť. Tak by sme mohli pokračovať aj o období puberty. Tvoje telo sa vyvíjalo zvláštne. Buď si svoje telo miloval(a)!, lebo bolo krásne a veľa ľudí ho obdivovalo. Možno pre krásu svojho tela si ho aj nenávidel(a)!, pretože si si prvý krát všimla perverzné uslintané pohľady z ktorých ti bolo na zvracanie. Možno ťa tie pohľady práve naopak – priťahovali, vzrušovali... Možno si bol(a) presným opakom. Nikto si ťa nevšímal, ale iba tvojho kamoša(ku), ktorý bol krajší, štíhlajší, múdrejší, vtipnejší, ako ty. Bol si tučko, smiešny, s vyrážkami. Vieš o čom hovorím? Dalo by sa o tom písať romány. Takto by sa dal rozpitvávať život donekonečna! Pokúsim sa ale ísť k podstate.

Medzi tebou a tebou mohla vzniknúť zvláštna priepasť, ktorú možno nevieš ani presne popísať. Si dospelý a keď sa úprimne pozrieš na seba, tak môžeš vidieť tri typy osobností: 1)arogantného drzáka, 2)neschopnú buchtu, 3)pohodového gaučiaka. Nechcem sa hrať na psychológa. Za všetkým je komplexný svet, skúseností, sklamaní a víťazstiev, rôzne typy osobností a tak ďalej. Dokonca, aj keď popisujem tieto typy, tak za nimi sa môže skrývať presný opak, akurát, že je zdanlivo dobre zamaskovaný...

Hovorím o inom. Hovorím o hlbokej identite. Hovorím o tom, že medzi tebou a tebou to nie je také jasné. Medzi tvojimi pocitmi a myslením to nie je také jednoduché. Medzi tým, po čom túžiš a tým, čo máš môže a pravdepodobne aj je veľká priepasť. Vo mne a v tebe je niečo, čo sa tak často, tak úprimne, pokúšame prikryť alebo tomu utiecť. Vnútorný chaos je väčší, ako sa na prvý pohľad zdá. Vnútorný zápas medzi tebou a tebou je väčší, ako vidia ľudia okolo nás. Vnútorná vojna prebieha. Niekedy zvíťazíš, inokedy ležíš porazený vo svojich zvratkoch. Niekedy vstaneš, ale inokedy boxerka do nosa.

Kto vstúpi a vytvorí poriadok v mojom chaose? Kto vstúpi a zmieri mňa so sebou samým? Kto vstúpi a postaví to, čo sa rozsypalo? Kto vstúpi a polepí, čo sa rozbilo? Kto mi ukáže, ako vyzerá hlboký mier v duši? Kto ma zmieri so sebou?

To nie je všetko, ešte nás čaká vzťah medzi tebou a iným človekom a medzi tebou a márnosťou času, ktorý letí, ale ho nevieš zachytiť. Som jeden z tých, ktorí zápasia. Som jeden z tých, ktorí tiež potrebujú pomoc. Som jeden z tých, ktorí hľadajú mier. Som jeden z tých, ktorý som ten mier našiel.

E.

Kto nás zmieri s Bohom?

Prišiel ten, kto mení smerovanie a stav našich mikrosystémov.

1. Jánov list 2:2: „On je obetou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“

Nejak musíme cítiť, že veci nie sú v poriadku. Svet nie je taký, aký by mal byť. Prináša oveľa viac sklamaní, bolestí, klamstiev a podobne – ako by mal. Ak máš ten pocit, tak to je normálne a logické. Práve v tomto je možno najviac viditeľné, čo hýbe spoločnosťou. Nie je to však jeho megasystém. Je to jeho mikrosystém. Megasystém je riadený mikrosystémami. Miliardami mikrosystémov, ktoré tvoria to, ako vnímame veci, z čoho sa radujeme, z čoho sme sklamaní a čoho sa tak bojíme. Áno, za všetkým je mikrosystém ľudského hriešneho sebeckého srdca.

Je to srdce, ktoré stále ukazuje Bohu chrbát. Je to srdce, ktoré chce niečo od Boha len vtedy, ak má problém. Je to srdce, ktoré chce od Boha naplnenie zmyslu, ale bez záväzkov. Je to srdce, ktoré ide úplne úplne iným smerom. Áno a je to to isté srdce, ktoré Bohu nadáva, prečo je taký zlý a prečo dopúšťa také alebo onaké utrpenie. Áno, je to to isté srdce, ktoré obviňuje všetkým okolo seba, len seba nie. Stačí. Takéto srdce nemá absolútny nárok na Božiu lásku, na Božie odpustenie, na prijatie Bohom a na Jeho ochranu. Toto srdce je voči Bohu v hlbokom nepriateľstve a ignorancii. Je to postoj s ktorým sa človek zdiaľky, vedome či nevedome vlastne lúči s večným životom a životom s Bohom.

Prichádza „tretia“ strana. Je len zdanlivo tretia, lebo pochádza od Boha. Je to Jeho Syn Ježiš Kristus. Vstupuje ako bezbranný na našu planétu Zem, medzi srdcia, ktoré ho nielen ignorujú, ale ho aj nakoniec zabijú... (Pre ilustráciu si pozri akýkoľvek film o Ježišovi, ktoré pôjdu v TV počas Veľkonočných sviatkov).

Otázka je prečo? Načo je to všetko užitočné? Načo sa to všetko s Ježišom stalo?

Pretože, ak máme mať vôbec šancu na zmenu našich hriešnych mikrosystémov, tak do nich musel vstúpiť. Musel prijať naše bolesti, trápenia, hriešnosť, odmietanie, opľúvanie, opustenosť a zabitie. Ježiš to všetko absorboval ako špongia. Všetko. Všetky hriechy. Moje aj tvoje. Vcucol ich do seba. Je to nepochopiteľné, lebo nikto pred Ním ani nikto po Ňom nikdy nič podobné neurobil ani neurobí.

Stal sa obeťou našich hriechov a Boh ho obetoval, aby existoval akýkoľvek most medzi mojou a tvojou hriešnou osobou a Svätým Bohom. On je tým zmierením. On je ten cez ktorého prichádza mier medzi dvoch nepriateľov. Nádej a istota existuje. Jedine v Ježišovi Kristovi. Je to slávne. Je to dobrá správa. Toto je biblické evanjelium. Toto je posolstvo života.

Toto je pravé kresťanstvo. Držať sa Zmieriteľa. Držať sa Ježiša, milovať Ho, byť mu oddaný a nasledovať ho. Sú len dve možnosti. Máš Zmieriteľa alebo nemáš Zmieriteľa.

V ďalších raňajkách popíšem, ako prijať Zmieriteľa Ježiša do svojho života.

E.

Mier s Bohom

Boh nie je idiot.

Izajáš 55:8-9: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodina. Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“

Je ťažké odpustiť? Niekedy počúvam slová, ako: „Odpustím, ale nezabudnem... Nehnevám sa, ale ani neodpustím...“. Je ťažké odpustiť. Úplná pravda. Ak ťa niekto zraní, oklame, podvedie, tak to nie je len tak. Chcem sa však pozrieť na trochu iný vzťah. Vzťah medzi Bohom a tebou. Je potrebné odpustenie medzi týmito dvomi pólmi? Medzi tými dvomi osobami? Áno, je.

Biblia hovorí o tom, že medzi človekom a Bohom je obrovská priepasť. Je to priepasť, ktorá sa nedá len tak preskočiť, alebo nejakým mostíkom prejsť. Prorok Izajáš hovorí: „Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ (Iz 55:9). Je to obrovská priepasť. Jasné, návodov na prekonanie tejto priepasti nájdeme desiatky a stovky, ale nielenže nefungujú, sú hlbokým sebaklamom. Problémom je, že táto priepasť nie je geografická – potreba prejsť nejaké kilometre; nie je ani intelektuálna – potreba sa niečo o „Aboslútne“ naučiť či pochopiť; nie je ani skutková – potrebné niečo urobiť... je identická. To znamená, že na oboch koncoch tejto priepasti sú dve úplne protichodné „bytia-existencie-podstaty“, ktoré stoja oproti sebe. Sú to dve absolútne odlišné bytosti. Jeden filozof povedal: „Boh sa odlišuje od človeka tým, že je svätý. Človek sa líši od Boha tým, že je hriešny.“ Tie dve identity sú od seba na míle a míle vzdialené. Nič spolu nemôžu mať. Nie je šanca. Do prítomnosti svätého Boha hriech nevstúpi. To je Božia strana.

Čo je však realitou našej strany? Hriech. Je to viac ako skutok. Je to viac ako myšlienky. Je to viac ako škaredé túžby. Je to viac ako neschopnosť páčiť sa Bohu. Všetko toto pri mne a pri tebe platí, ale hriech je viac. Hriech je vojnový stav proti Bohu, ktorý je o postoji. Ten postoj hovorí: „Bože, JA tu mám posledné slovo. JA rozhodujem. JA dávam podmienky. JA k Tebe prídem, keď JA budem chcieť a spôsobom, akým JA chcem. Ale dovtedy, Bože, mi dáš pokoj! Ak budem mať problém, ozvem sa...“

Je to hlboká urážka Toho, kto ťa z lásky stvoril. Nemyslime si, že Boh je hlupák, aby nám len tak „odpustil“ náš odmietavý postoj voči Nemu. On sa na tento postoj strašne hnevá. Veď ako môže byť medzi Bohom a človekom vzťah lásky s takýmto postojom? To by nebol vzťah s Bohom. To by bol smiešny biznis s tým, že ja, ty, my sme víťazi a Boh musí prehltnúť naše podmienky. Boh nie je idiot. Myslieť si to o ňom a správať sa k Nemu takto je viac ako napľutie do Jeho tváre. Je to urážka a nepriateľstvo voči Nemu. Čo myslíš, ako Boh reaguje na takýchto ľudí?

Musí prísť akoby tretia strana. Strana, ktorá zmieruje Svätého Boha a odmietavého, hriešneho človeka. Musí prísť dobrá správa. Musí prísť most. Musí prísť Ten, kto zmieri. Musí prísť Záchranca.

Ešte tento týždeň v raňajkách...

E.